Lucasov dom stál na okraji malého mesta, kde sú noci obzvlášť tmavé a les šuští tak blízko, akoby dýchal priamo cez okno. Na jeseň odišiel na mesačnú služobnú cestu a dom stál prázdny – chladný, tmavý a tichý. Keď sa Lucas vrátil, všimol si na povale zvláštne zvuky: jemné šušťanie, akoby niekto opatrne prechádzal po drevených trámoch.
Najprv si myslel, že sú to myši. Potom vtáky. Ale jednej noci začul jemné, zdĺhavé vŕzganie, skôr ako tiché volanie.
Schmatol baterku, vyliezol po vŕzgajúcich schodoch a otvoril dvere na povalu. Vo vzduchu sa zdvíhal prach a vôňa starého dreva bola ťažká a vlhká. Lúč svetla sa kĺzal po krabiciach, kufri, látke… a potom sa zastavil.
V rohu, medzi starým kabátom a drevenou debnou, visel malý tvor s blanitými krídlami.
Lucas sa striasol. Srdce mu búšilo. Netopier. Spomenul si na príbehy: „nebezpečné“, „choroby“, „útoky na ľudí“. Automaticky ustúpil o krok dozadu.
Ale tvor sa nepohol. Len tam visel, ťažko dýchal, slabý, takmer vyčerpaný. Na jednom krídle mal ranu a malá nožička sa triasla.
Toto nebol útok. Toto bol boj o život. Strach v ňom stále pretrvával. Ale nad strachom sa dvíhal iný pocit: súcit.
Lucas opatrne prikryl netopiera mäkkou handričkou a zliezol dole. Nevedel, čo má robiť, ale spomenul si na neďaleké rehabilitačné centrum pre divokú zver. Išiel tam, aj keď bola noc.
Zamestnankyňa centra, žena menom Sara, opatrne vzala zraneného tvora.
„Toto je samica,“ povedala potichu. „Dlho trpela. Keby ste ju nenašli… neprežila by.“
Lucas sledoval, ako Sarah opatrne ošetruje ranu, ako myš potichu pišťala, znášala a držala sa života svojimi malými prstami.
„Všetci sa ich boja,“ povedal Lucas.
„Pretože nerozumejú,“ odpovedala Sarah. „Jedna taká myš zje za noc tisíce komárov. A komáre prenášajú choroby.“
Pozrela sa mu priamo do očí:
„Chráni ľudí. Len si to nikto nevšimne.“
Lucas mlčal. Nedokázal odvrátiť zrak. Tvor, pred ktorým ľudia utekajú, ich v skutočnosti zachraňuje.
Každý deň chodil do centra. Sledoval, ako myš ožíva, ako sa jej krídlo pomaly, ale isto hojí.
A jedného dňa Sarah povedala:
„Dnes ju pustíme. Chceš s ňou byť?“
Večer bol tichý a teplý. Les dýchal nočný vánok. Nad hlavou sa pomaly rozsvecovali hviezdy.
Sara otvorila ruku. Myš bola pokojná, akoby vedela, že je doma. Rozprestrela krídla… a vzlietla.
Kruh nad hlavou. Jemný tieň na oblohe. Mizol v hlbinách noci.
Lucas dlho stál. Počúval les. Hľadel do tmy. A pochopil:
Nebojíme sa hrozného. Bojíme sa neznámeho.
Odvtedy už nočných hostí neodháňal. Niekedy nechal na parapete pohár vody. Pre istotu.
Pretože teraz vedel: Nie všetky tiene sú nebezpečné. Niektoré sú tichými strážcami noci.
