Neskorý večer v súkromnej klinike sa nekonečne vliekol. Dážď búchal do skla a Dr. Edgarson sa práve chystal zavrieť dvere, keď sa tie otvorili. Vo dverách stál muž v tmavom pršiplášti, premočený do vzduchu, so sivou tvárou a očami plnými niečoho nepokojného.
„Prepáčte…“ zachripel a sadol si na stoličku. „Bolí ma prehĺtať… a myslím, že sa niečo… hýbe.“
Lekár automaticky zapol stolovú lampu.
„Hýbe sa?“ spýtal sa s miernym úsmevom a snažil sa skryť únavu. „Možno je to len zápal. Otvorte ústa, pozrieme sa.“
Pacient poslušne sklonil hlavu. Svetlo baterky mu prešlo po vnútrajšku úst. A v tej chvíli si lekár všimol zvláštny tieň – akoby sa niekde medzi jeho mandľami pohla tenká čiara. Zamračil sa, priblížil sa a prižmúril oči.
A zrazu… opäť sa pohlo. Priamo pred jeho očami sa zo záhybu sliznice vykĺzla tenká sivá niť ako živá žila a zmizla hlboko v hrdle. Edgarson inštinktívne cúvol a pustil nástroj. Srdce mu búšilo niekde v hrdle.
„Cítiš… cítiš to?“ spýtal sa, ale pacient neodpovedal.
Len potichu zastonal a chytil sa za krk. Koža na hrdle sa mu triasla, akoby sa pod ňou niečo pohybovalo. Zhrozený lekár sa rozbehol k skrinke, schmatol endoskop a namieril kameru na pacientove ústa. Z reproduktora sa ozval zvláštny, vlhký praskavý zvuk. Na obrazovke sa objavil obraz – zakalený, červený, pulzujúci.
A zrazu sa v zábere mihlo niečo živé – tenké, priesvitné chápadlá, ktoré sa zvíjali, akoby reagovali na svetlo. Pohybovali sa rýchlo, akoby si uvedomovali ich prítomnosť. Edgarson zakričal a strhol nástroj, cúvol o stenu. Pacientovi sa prerušovane dýchalo, potom sa zrazu upokojil. Na jeho perách sa objavil zvláštny, slabý úsmev.
„Nechce, aby ste sa pozreli, doktor,“ povedal chrapľavo. „Už je to tu.“
Svetlo v ordinácii zablikalo. Doktor ustúpil o krok a cítil, ako mu v hrdle stúpa mráz. A keď znova zdvihol zrak, pacient na neho už hľadel s otvorenými ústami, z ktorých sa pomaly plazila tá istá sivá niť, zvíjajúc sa ako živá.
