Noc bola teplá a tichá. Ospalé ticho bytu prerušovalo len tikanie hodín a občasné vŕzganie podlahy.
Anna, mladá matka, mala ľahký spánok – akoby sa jej mozog od narodenia syna poriadne nezotavil. Zachytávala každý pohyb, každý nádych ako vstavaný radar.
Okolo druhej ráno ju zobudil zvláštny zvuk.
Najprv si myslela, že je to len vietor. Ale potom – zreteľné, tiché klopanie-klopanie-klopanie. Nie hlasné, nie desivé – detské.
Posadila sa. Najprv nevedela prísť na to, odkiaľ ten zvuk prichádza. Potom – jej srdce kleslo: bolo to klopanie na dvere spálne.
Pomaly, snažiac sa nedýchať, sa Anna posadila v posteli. Na podlahe pred dverami bol viditeľný tieň – malý, nerovný, ako u človeka vysokého len niečo vyše metra.
Zapla nočné svetlo – a uvidela svojho syna.
Malý chlapček stál na špičkách a päsťou klopal na dvere, v druhej ruke držal plyšového medvedíka. Mal na sebe pyžamo s hviezdičkami, vlasy mal rozstrapatené a oči ospalé.
„Mami… otvor,“ zašepkal.
Anna vstala, otvorila dvere a sadla si vedľa neho.
„Zajačik, čo sa deje?“
„Je… tam,“ chlapec kývol hlavou smerom k tmavému koncu chodby.
Anna sa otočila. Chodba bola prázdna. Iba kuchynská lampa slabo svietila a vrhala na podlahu dlhé tiene.
„Kto je to?“ spýtala sa a cítila, ako jej po chrbte prebehol mráz.
Chlapec mlčal, potom zašepkal:
„Medvedík povedal, že niekto vošiel.“
Vydýchla a usmiala sa, snažiac sa nedávať najavo svoj strach.
„Snívalo sa ti. Poď, uložím ťa do postele.“
Ale keď zdvihla syna a otočila sa smerom k izbe, zrazu sa jej pritlačil k ramenu.
„Mami, tadiaľto nie! Je tam!“
V tej chvíli za nimi niečo zaškrípalo. Dlhý, ťahavý zvuk, akoby niekto pomaly prechádzal nechtami po stene.
Anna sa otočila a uvidela… otvorené vchodové dvere.
Vietor šušťal závesmi, ale na prahu po nej nebolo ani stopy. Len tieň kymácajúcej sa pouličnej lampy.
Rozbehla sa k dverám, zamkla ich a zasunula retiazku späť na miesto. Srdce jej búšilo v spánkoch.
„Mami,“ zopakovalo dieťa a pozrelo sa na dvere. „Je preč. Medvedík povedal, že je teraz všetko v poriadku.“
Anna stála, objímala svojho syna a počúvala, ako sa dom opäť rozhostilo ticho.
Nevedela, ako to vysvetliť – sen, náhoda alebo niečo iné. Ale od tej noci už nikdy nenechávala dvere spálne zatvorené.
A najzvláštnejšie bolo, že keď to ráno skontrolovala vchodové dvere, na podlahe ležala malá detská rukavica. Nebolo to ich.
