Keď jeho manželka trvala na inštalácii opatrovateľskej kamery, súhlasil jednoducho „pre pokoj v duši“. Dieťa práve dovŕšilo jeden rok, manželka sa vrátila do práce a cez deň s ním bývala nová opatrovateľka. Jeho manželka sa neustále obávala, či je s ním všetko v poriadku, ako je, spí a či plače.
Nainštaloval kameru, pripojil ju k telefónu a takmer na ňu zabudol. Až kým jedného dňa v práci zo zvedavosti neotvoril aplikáciu. Na obrazovke sa zobrazovala typická scéna: detská izba, koberec, hračky.
Dieťa sedelo na zemi, opatrovateľka vedľa neho s telefónom. Ale o pár minút sa dieťa natiahlo, potklo sa a spadlo.
Rozplakal sa.
Čakal, kým ho opatrovateľka zdvihne, objíme a uteší. Namiesto toho však podráždene vyštekla: „Čo sa to zasa deje? Ako dlho môžeš plakať?“
Zamrazil. Nebolo to krik. Nebola to hrubosť. Ale jeho tón bol chladný, ľahostajný. Dieťa si naťahovalo ručičky a ona sa jednoducho odvrátila. Na druhý deň znova zapol kameru. Spočiatku bolo všetko pokojné: hra, piesne, úsmevy. Ale hneď ako dieťaťu spadla hračka alebo sa zašpinilo, hlas opatrovateľky sa zmenil. Krátke, drsné vety. Žiadne teplo. Žiadna trpezlivosť.
Uvedomil si, že to nebola náhoda. Keď sa nikto nepozeral, jednoducho venovala hodiny. Večer ukázal nahrávku svojej žene. Pozerali sa mlčky. Najprv nedôvera, potom slzy. Nebola tam žiadna dráma – len pokojná rozlúčka. O pár dní neskôr prišla iná opatrovateľka. Mladá, usmiata, úprimná.
Teraz, keď je kamera zapnutá, vynorí sa úplne iný obraz: smiech, hračky, detské piesne, prvé krôčiky.
Dieťa neplače – je šťastné.
Nechal kameru zapnutú, ale nahrávky si už len zriedka pozerá. Teraz stačí počuť zvonivý smiech z izby, aby vedel, že je všetko v poriadku.
