Búrka náhle skončila, akoby niekto vypol oblohu. Nad starým cintorínom sa rozhostilo ticho. Vlhká zem sa leskla na slnku a z mokrých dosiek stúpala para. Vrabce lietali medzi krížmi a niekde v diaľke kvapkala zo stromov voda.
Strážca Franz, starý muž so sivou bradou, si utrel čelo a odišiel z vrátnice. Neznášal búrky – hovoril, že hrom „budí tých, ktorí by mali spať“. Dnes bol hrom obzvlášť hlasný. A keď posledné dunenie doznelo, začul tupé praskanie – akoby sa kameň odtrhol z miesta.
Franz pozrel hore na kopec. Tam, kde stála stará krypta, sa slnko odrážalo v niečom kovovom. Vzal si lampáš, hoci už bolo svetlo, a kráčal po mokrej ceste. Vzduch bol hustý a teplý, voňal vlhkosťou a hlinou.
Keď sa priblížil, uvedomil si: masívne dvere krypty boli pootvorené. Kameň, ktorý ich držal stáročia, bol rozbitý bleskom. Zvnútra sa šíril chlad a zatuchnutý zápach. Franz sa naklonil, chcel nazrieť dovnútra, ale všimol si na zemi bosé stopy. Veľmi čerstvé. Viedli od dverí a mizli medzi hrobmi.
Narovnal sa, srdce mu búšilo. Všetko okolo neho sa kúpalo v slnečnom svetle, ale svetlo sa tu zdalo cudzie, studené. A zrazu sa odniekiaľ z krypty ozval zvuk. Nie ozvena, nie vietor. Kroky. Pomalé, nerovnomerné.
Franz cúvol, zakopol o dosku a pustil lampáš. Z otvoru spadol na zem dlhý tieň – ľudský, ale zdanlivo sa chvejúci. Starý muž bežal. Až keď sa otočil, uvidel: dvere krypty boli opäť zatvorené.
Na druhý deň prišli robotníci spevniť vchod. Ale keď odstránili kameň, našli čerstvé stopy – akoby niekto stál priamo pri dverách a počúval, ako sa blížia.
