Každú sobotu chodila Margarita na cintorín. Odkedy pred dvadsiatimi rokmi stratila manžela, nevynechala ani jeden týždeň. Jeseň ustúpila zime, zima jari, ale rutina zostala: veniec, sviečka, krátka modlitba. Stala sa jej jediným rituálom, jediným spôsobom, ako s ním hovoriť.
To ráno bolo slnečné, čo bolo v novembri vzácnosťou. Na zemi ležala ľahká hmla a listy sa jej lepili na čižmy. Margarita kráčala po známej ceste medzi krížmi a držala kyticu bielych ľalií. Ale keď sa priblížila k hrobu, zastavila sa. Kytica už ležala na mramorovej doske – čerstvá, úhľadná, práve položená.
Kvety boli tie isté, ktoré vždy nosila – biele ľalie, previazané zlatou stuhou. Ale ich stonky sa stále leskli od kvapiek vody, akoby ich tam položili len pred pár minútami. Margarita stuhla. Nikto okrem nej sem nikdy neprišiel. Bola si tým istá.
Jej srdce začalo biť rýchlejšie. Rozhliadla sa – nikto nebol naokolo. Len vrana na neďalekom plote a slabý dym z niečej sviečky. Žena si čupla, aby si prezrela kyticu, a všimla si malú kartičku na ceduľke. Na nej stálo: „Chýbala si mi, Rita.“ Rukopis jej bol až príliš známy.
Zatajila sa jej dych. Bol to ten istý nápis, aký jej manžel nechával na odkazoch, keď odchádzal na služobné cesty. To isté tiché „R“, ten istý nerovnomerný ťah. Prešla prstami po papieri – a cítila, ako je teplý, akoby ho práve vytlačila z rúk.
Zrazu za sebou začula kroky. Tiché, pomalé, akoby niekto kráčal po mokrej zemi. Margarita sa otočila, ale chodník bol prázdny. Len listy jemne šušťali vo vetre. A potom sa z diaľky ozval mužský hlas.
Tichý, chrapľavý. – Rita… Vedel som, že prídeš.
