Stará mama dlho stála pri vitríne a zvierala malý papierový zoznam. Zrak jej zlyhával, nohy sa jej triasli, ale stále si pre istotu prečítala názvy. Boli to lieky, ktoré jej predpísali po poslednej hospitalizácii: tabletky na srdce, kvapky, masť. A čo je najdôležitejšie – drahý liek, bez ktorého by do pár dní ochorela.
Pristúpila k pokladni, podala jej krabičku, vypočula si súčet – a cítila sa ako rana do srdca. Peniaze, ktoré doma starostlivo spočítala, sa nesčítali. Dôchodok jej prišiel menej, ako očakávala. A energie, potraviny – všetko jej vzali.
„Slečna… môžeme sa bez tohto zaobísť?“ spýtala sa a ukázala na najdrahšiu položku.
„Bez toho je kurz bezvýznamný,“ prísne odpovedal lekárnik.
Stará mama sklopila zrak.
„Čo tak zľava? Možno nejaká špeciálna ponuka?…“
„Žiaľ, nie.“
Vzdychla si, zobrala drobné do trasúcej sa ruky a uvedomila si: chýba sedemdesiat rubľov. Sedemdesiat. Zvonku mizerná suma. Ale pre ňu to teraz bola priepasť.
Odišla od pokladne a sadla si na stoličku v rohu. Hľadela na krabicu, akoby to bolo niečo nedosiahnuteľné. Potom ju potichu, takmer nebadane, zdvihla a strčila do tašky… Nebežala, nerobila si starosti – kráčala k východu malými, pomalými krokmi.
Dvere už boli blízko, keď za sebou začula hlas:
„Žena, počkajte.“
Hlas nebol drsný, ani nahnevaný – bol prekvapený. Bola to lekárnička. Dobehla babičku a potichu povedala:
„Zabudli ste si účtenku.“
Babička zbledla. Sklopila oči a vytiahla krabicu.
„Ja… ja vám ju vrátim. Prepáčte. Nechcela som. Len… naozaj ju potrebujem.“ „A ja…“ jej hlas sa zlomil.
Dievča sa na ňu pozrelo inak – akoby ju videlo prvýkrát. Nie ako problémovú. Ale človek, ktorý nemal kam ísť.
„Počkaj tu,“ povedala.
A išla za pult.
Babička chcela odísť. Vystrašená. Zahanbená. Ale zostala.
Lekárnik sa vrátil s taškou. Plnou. A vo vnútri bol ten istý drahý liek.
„Vezmi si ho,“ povedala. „Je v lekárni. Máme charitu; niekedy pomáhame tým, ktorí to potrebujú.“
„Ale… ale ja som nevedela,“ zašepkala babička.
„Nemusíš to vedieť. Hlavné je, aby si sa cítila lepšie.“
Babičke sa v očiach tisli slzy. Dlho držala tašku, akoby sa bála, že sa rozpustí.
Potom potichu povedala:
„Dievča… ďakujem. Zachránila si ma. Myslela som si… že ma nikto nepotrebuje.“
Lekárnik sa usmial.
„Si potrebná.“ Niekedy sa proste musíš ozvať.
Tento príbeh sa rozšíril po okolí, nie kvôli krádeži, ale kvôli láskavosti, ktorá prevážila nad hanbou a chudobou.
Odvtedy stará mama každý mesiac priniesla do lekárne malý koláč alebo jablko – „ako poďakovanie“.
A lekárnik každému hovoril to isté:
„Keby ste len vedeli, koľko ľudí sa jednoducho bojí požiadať o pomoc…“
