Zberateľ strávil celý svoj život zbieraním vzácnych obrazov. Nie miliónov, nie múzejných majstrovských diel, ale diel málo známych umelcov, ktoré mali v sebe niečo výnimočné: svetlo, dych, dušu. Uchovával ich v starom dome, v miestnosti, kam chodil len on.
Každý týždeň utieral prach, kontroloval rámy, obdivoval ťahy štetcom. Bola to jeho tichá radosť.
Ale jedného rána vošiel dnu – a stuhol. Prázdne steny. Všetky obrazy boli preč. Žiadne známky vlámania, žiadne rozbité sklo. Len sotva badateľný škrabanec na podlahe. Zavolali políciu, prišli odborníci, ale nikto nevedel prísť na to, ako odstránili takmer dvadsať obrazov, starých rámov a krabíc bez toho, aby zanechali jedinú stopu.
Zberateľ sa potuloval po dome ako v omámenosti. Nie preto, že by to bolo drahé – nie. Stratil to, čo celý život zbieral. Polícia vypočúvala všetkých: susedov, kuriérov, záhradníka, dokonca aj upratovačku. Nikto nič nevidel. Ale na tretí deň jeden z policajtov poznamenal:
„Máte na dvore kamery. Prečo ste neskontrolovali archívy?“
Zberateľ zbledol. Dlho na nich zabudol – kamery tam boli „na parádu“, pre istotu. Zapli nahrávky. Dve hodiny prechádzania – nič. Tri hodiny – nič. Štyri hodiny – a zrazu: tieň.
Ani človek. Ani pes. Niečo sa mihlo pri okne, ako malá postava zahalená v niečom tmavom.
Päť sekúnd – a bolo to preč.
„Kapucňa?“ navrhol dôstojník.
„Alebo plášť,“ povedal ďalší.
Ale zberateľ neodpovedal – na niečo si spomenul.
Vrátil sa do prázdnej galérie a pozrel sa na stenu. Na jednom mieste na tapete zostal sotva badateľný odtlačok – malý, tenký, akoby od ľahkých prstov.
„Príliš malá ruka na dospelého muža…“ pomyslel si.
A potom ho to zasiahlo. Pred rokom, po smrti manželky, si najal guvernantku pre svoju neter, ktorá ich občas navštevovala. Dievča milovalo kreslenie, nosilo štetce a dokázalo sedieť celé hodiny pred obrazmi, akoby sa s nimi rozprávalo.
Prudko odišiel z izby. Na chodbe stál kufor – malý, ružový, zabudnutý. Zohol sa, otvoril ho a vo vnútri našiel… nie obrazy, ale desiatky detských kresieb. Tie isté námety, tie isté obrazy, tie isté farby – ako na ukradnutých dielach.
A úplne dole úhľadne zložený papier:
„Vrátim tie pravé. Musel som ich len skopírovať. Nie je nič horšie ako stratiť krásu.“
Zberateľ cítil, ako mu búši srdce. Zdvihol papier – a pod ním ležal malý kľúč. Kľúč od starej povaly. Povaly, ktorú už dlho nepoužíval. Povaly, do ktorej už mnoho rokov nikto nevstúpil. Vyšiel po schodoch, zapol baterku, vložil kľúč do zámku – a dvere sa s vŕzganím pomaly otvorili.
Na podlahe ležali prevrátené krabice. Vo vzduchu visel zápach prachu. A tam, v tlmenom svetle, uvidel… Ale nemohol nikomu povedať, čo presne videl na konci chodby – alebo prečo tam tak dlho stál a váhal urobiť krok vpred.
