Noc bola tichá a teplá. Všetci v dome spali – rodičia, deti, dokonca aj mačka schúlená pri radiátore. Na chodbe svietila len malá nočná lampička a niekde za stenou potichu tikali hodiny. Nič neveštilo problémy.
Ale okolo tretej ráno sa mama zobudila na zvláštny zvuk – ako jemné praskanie. Nie hlasné, ale ostré, akoby niekto pomaly lámal suchý konár. Najprv si myslela, že vonku prší, potom mačka škriabe stenu. Ale zvuk sa opakoval.
Vstala, prehodila si župan a vyšla na chodbu. Ticho. Len to sotva počuteľné trrrrr, niekde pri podlahe. A zrazu – vôňa. Jemná, ale známa. Plast. Spálená. Otočila sa a uvidela malú iskru blízko zásuvky. Potom ďalšiu.
Potom na sekundu vzplanula oranžová žiara. Rozbehla sa a vytiahla zástrčku – tú istú zo starého ohrievača, ktorý vždy nechávali zapnutý „v noci, aby sa zahrial“. Zo zásuvky sa valil dym. O sekundu neskôr vyšľahli plamene – tenká čiara cez tapetu.
„Vstaň!“ zakričala a prepukla v krik.
Jej manžel vyskočil, deti sa zobudili. Pribehol s mokrým uterákom a udusil plamene, zatiaľ čo ona bežala s vedrom vody. Mačka sa zhadzovala na podlahe, zvuk spadnutého pohára, výkriky – všetko bol jeden veľký neporiadok. O minútu neskôr bolo po všetkom. Stena bola začmudená, tapeta spálená, zásuvka roztopená. Ale dom zostal neporušený.
Keď prišli hasiči, obhliadli si miesto a len pokrútili hlavami:
„Máte šťastie. Ešte desať minút a všetko by zhorelo. Na vine bola stará zásuvka a preťažený obvod.“
Rodina v tú noc dlho nemohla spať. Sedeli v kuchyni, pili čaj a mlčali. Mama len potichu povedala:
„Neviem, čo ma potom zobudilo…“
Odvtedy v dome nikdy v noci nič nenechávajú zapnuté. A na stene, vedľa novej zásuvky, visí malá tabuľka, ktorú vyrobila ich dcéra:
„Bdelosť je tiež láska.“
