Evelyn túto návštevu dlho odkladala. Každý deň sa za to vinila – ale práca, syn, pochôdzky, nekonečné „nemám čas“ sa jej vždy zdali dôležitejšie. A predsa ju myšlienka na matku žijúcu sama v hospici otravovala.
Jedného rána zatvorila notebook, vzala si tašku a povedala si:
„Dnes. Už žiadne výhovorky.“
Cesta autom trvala dvadsať minút, ale zdala sa jej ako večnosť. Stará budova stála na okraji mesta, obklopená suchými stromami a sivým plotom. Od prvého kroku Evelyn cítila niečo nepríjemné – vôňu veku, lacného pracieho prostriedku a niečoho kyslého, dávno nevyskúšaného.
Nikto sa nepozrel na recepciu. Zdravotná sestra, stále prilepená k telefónu, jej podala pokladnicu:
„Koho navštevujete?“
„Margaret Harrisovú.“
„Oddelenie 17. Na konci chodby.“
Chodba bola dlhá a tmavá, svetlá blikali. Steny sa olupovali. Nikto nerozprával. Evelyn prešla okolo otvorených dverí a videla starých ľudí sedieť osamote, niektorých bez prikrývok, niektorých na invalidných vozíkoch, niektorých zízajúcich do stropu.
Zovrela sa jej hruď.
Keď dorazila k izbe číslo 17, triasli sa jej ruky. Zaklopala, ale nikto sa neozýval. Potom otvorila dvere – a srdce jej kleslo.
V izbe bola zima. Taká zima, že jej z dychu vychádzala para. Okno bolo otvorené. Na podlahe ležala voda z pretekajúceho radiátora. Posteľná bielizeň bola zhrnutá, vankúš spadol na podlahu.
A jej matka… sedela na stoličke, oblečená v tenkej nočnej košeli, prikrytá len starou plachtou. Koža na jej rukách bola ľadová, prsty modrasté.
„Mami…“ zašepkala Evelyn.
Žena pomaly otočila hlavu. „Dievčatko moje?“ hlas bol slabý, sotva počuteľný. „Prišla si?..“
Evelyn sa k nej rozbehla, prikryla ju prikrývkou, zohriala jej ruky medzi svojimi a zatvorila okno.
„Prečo ti je taká zima?!“
Jej matka sa pokúsila usmiať:
„Pýtala som sa… ale zabudli. Hovoria, že nie je čas.“
Evelyn cítila, ako v nej rastie hnev. Vybehla z izby a takmer kričala:
„Kto má na starosti izbu 17?! Prečo je tam taká zima?! Prečo ju neprikryli?!“
Zdravotná sestra sa lenivo postavila:
„Máme nedostatok personálu, madam. Vaša matka na tom nie je o nič horšie ako ktokoľvek iný.“
Evelyn prišla bližšie, hlas sa jej triasol od hnevu:
„Toto je žena, ktorá ma vychovala. Je to človek, nie číslo v časopise!“
Vrátila sa do izby, objala matku a potichu povedala:
„Vezmem ťa odtiaľto. Dnes.“ Hneď teraz.
Žena jej stisla ruku.
„Vedela som… že prídeš.“
Evelyn jej pomohla vstať, obliekla si kabát a zabalila ju do šatky. Keď odchádzali, ostatní starí ľudia ich sledovali – niektorí s nádejou, iní s tichou závisťou.
A potom Evelyn pochopila:
Niekedy skutočná hrôza nie je v tme, nie v príbehoch, ale v tom, ako ľahko ľudia zabúdajú na tých, ktorí si ich kedysi pamätali.
Vyviedla matku von, kde bolo konečne teplo.
