Stalo sa to v obyčajný piatkový večer, keď bola diaľnica preplnená autami už od odbočky takmer až po mesto. Ľudia boli nervózni, počúvali rádio, posielali si správy a snívali o návrate domov. Nikto si nepredstavoval, že pred očami stoviek ľudí sa stane niečo, o čom sa neskôr bude hovoriť celá krajina.
Najprv si cestujúci všimli pohyb v lese – zvláštny, akoby sa medzi borovicami mihali tmavé tiene. Potom sa ozval tupý, vibrujúci rev. A o pár sekúnd neskôr na diaľnicu vyrazili medvede. Nie jeden. Nie dva. Ale celá svorka – najmenej dva tucty zvierat.
Vyrazili z lesa takmer súčasne, tak náhle a silno, že sa takmer zrazilo niekoľko áut. Ľudia kričali, brzdy škrípali, niekto si udrel hlavu o čelné sklo. Nikto nechápal, čo sa deje. Medvede sa však na žiadne z áut nepozerali – jednoducho sa hnali dopredu, akoby diaľnica bola len prekážkou.
Zvieratá sa pohybovali jedným smerom, akoby po neviditeľnej čiare. Ignorovali svetlomety, klaksóny ani výkriky.
Keď im zablokovali cestu, len odtlačili nárazníky. A v tej chvíli ľudia začali chápať:
medvede neútočili – medvede utekali. Ale pred čím?
Prechádzajúci vodiči sa začali vykláňať z okien. Jeden z nich zakričal:
„Pozrite sa na les! Je tam dym!“
A naozaj: nad stromami sa týčil zvláštny, tmavý dym, ťažký ako mokré drevo, ale s kovovým odtieňom. Vtáky vylietavali z húštiny v kŕdľoch. Malé zvieratá poletovali medzi stromami. Ale iba medvede sa odvážili vyjsť na otvorenú cestu.
O niekoľko sekúnd neskôr ľudia začuli niečo, čo mnohých umlčalo – dokonca aj deti, ktoré plakali od strachu. Z hlbín lesa sa ozýval tichý, nepretržitý rachot, ako zvuk vzdialenej lavíny alebo obrovského stroja pracujúceho v podzemí.
Diaľnica sa zdala byť zahalená napätím. Desiatky ľudí stuhli vo svojich autách, neistí si, čo sa deje. A potom jeden medveď – obrovský, najväčší – zrazu zastal uprostred cesty. Zdvihlo hlavu, hlasno sa nadýchlo a vydalo taký hlasný rev, že vibrácie sa ozývali každým autom v okruhu stoviek metrov.
Zdalo sa, akoby niekoho varovalo. Alebo sa snažilo niečo prekričať. Ľudia si zrazu všimli svetlo. V lese. Kde pred sekundou boli len tmavé kmene stromov. Ale to neboli pouličné lampy. Nie autá. Nie hasičské autá. Svetlo bolo oranžovočervené, pulzujúce, akoby medzi stromami prúdilo niečo horúce. A dym hustol, hustol a černel.
Niekto zakričal:
„To nie je oheň! Horí zem!“
A nebol ďaleko od pravdy.
Hlboko v lese sa naozaj niečo dialo: zem praskala, z trhlín šľahalo červené svetlo a pôda akoby stekala smerom nadol ako roztavený kov. Bola to podzemná trhlina, otvorená silným otrasom, ktorý ľudia v autách necítili. Medvede utekali z rozpálených trhlín, z rozhnevanej zeme, ktorá sa otvorila priamo pod lesom.
Bežali tam, kde nebol oheň. Kde by ľudia pokračovali v jazde… keby zvieratá nezablokovali cestu. Keď posledný medveď prešiel cez diaľnicu a zmizol v tme, zem v lese sa opäť zatriasla. Diaľnica sa tiež mierne zatriasla – autá sa takmer nebadane odrážali. Ľudia stáli ohromení a hľadeli na tmavnúci les, kde nedávno presvitali ohnivé trhliny.
A až potom všetci pochopili: keby cestu nezablokovali medvede, stovky áut by pokračovali v jazde priamo týmto smerom – smerom k zlomu, ktorý by sa doslova v priebehu niekoľkých minút rozšíril na diaľnicu. Medvede nezaútočili. Medvede ich zachránili.
Staroveký a silný inštinkt viedol zvieratá do bezpečia – a náhodou zachránil aj ľudí pred smrťou. Neskôr, keď záchranári dorazili na miesto a videli následky podzemného zlomu, len pokrčili plecami:
„Keby nebolo zvierat… počet obetí by bol obrovský.“
A potom jeden z vodičov vyslovil vetu, ktorá bola neskôr citovaná v správach:
„Vybehli na diaľnicu nie preto, aby nás vystrašili…
ale aby nám zabránili ísť tam, kam teraz nikto nesmie ísť – ani medvede.“
