Na tú jaskyňu sme narazili náhodou. Nebola na mape – len tmavý zárez v skale, sotva viditeľný cez husté húštiny pri útese. More v ten deň hučalo obzvlášť hlasno, akoby varovalo: „Nechoďte tam.“ Ale zvedavosť vždy zvíťazila nad opatrnosťou. Zostupovali sme po klzkom chodníku, osvetľujúc si cestu len slabou baterkou. Chodba bola úzka, vzduch vlhký a odniekiaľ hlboko vnútra sa ozýval zvláštny, tupý zvuk, ako tlkot veľkého srdca.
S každým krokom sa ochladzovalo. S každým nádychom bolo nepokojnejšie. Jaskyňa sa zrazu rozšírila. Svetlo baterky sa kĺzalo po stenách a zastavilo sa na niečom, čo nám prevrátilo vnútornosti. Najprv sme si mysleli, že sú to skaly. Potom medúzy. Ale ukázalo sa, že je to oveľa desivejšie.
Pred nami ležalo… niečo živé. Celá kolónia zvláštnych, predĺžených, mliečne priehľadných kapsúl, pevne pritlačených k sebe. Ich mokré povrchy sa leskli, akoby ich niekto práve starostlivo usporiadal. Ale najstrašidelnejšia vec bola vo vnútri. Keď sme priblížili baterku, srdce nám kleslo: v každej kapsule sa niečo hýbalo.
Nenarodené oči. Nie plutvy. Nie labky. Drobné stvorenia s tmavými škvrnami, dlhými telami a malými plávacími blanami sa pomaly vkĺzali dovnútra. Mykali sa, akoby reagovali na svetlo, a zdalo sa, akoby sa niekoľko z nich otočilo naraz pri zvuku nášho dýchania.
„Sú to… bábätká?“ zašepkal niekto.
„Ale čo?“
Jeden pohyb rozbil celú ilúziu pokoja: jedna z priehľadných kapsúl sa prudko zachvela a stvorenie vo vnútri sa natiahlo, akoby malo každú chvíľu pretrhnúť škrupinu. Cúvli sme. V hlave sme nemali žiadne vysvetlenie. Len strach. Videli sme toho veľa. Medúzy, vajíčka, ryby, morské červy – ale NIKDY nič také.
Uskrutky boli príliš veľké. Príliš usporiadané. Príliš… zámerne umiestnené. Neležali v chaose, ale v úhľadných skupinách, akoby ich niekto šikovný zámerne zoradil podľa veľkosti. Až potom sme si všimli obrovský tieň pri vzdialenej stene.
Najprv sa to zdalo ako balvan. Potom ako zhnité drevo. Ale keď sa tieň mierne zablikal, uvedomili sme si, že to vôbec nie je predmet. Bolo to niečo živé. Obrovské. S kyslíkovými bublinkami pomaly stúpajúcimi z povrchu jeho kože. Tvor ležal nehybne a dýchal tak ticho, že zvuk vĺn prehlušil jeho dych. Ale každý jeho pohyb nám triasol kolená.
Okamih, keď všetko zapadlo na svoje miesto – a stalo sa dvojnásobne desivým. Tvor sa pohol len o pár centimetrov… a na jeho povrchu sme si všimli dlhé prísavky. Bol obrovský, ťažký, starobylý – a určite inteligentný. A potom sme si uvedomili: to boli vajíčka. Ale nie ryby. Nie medúzy. Nie morské červy.
Boli to vajíčka obrovského hlavonožca. A on – alebo ona – ležal neďaleko a strážil ich. Stovky nenarodených tvorov sa trepotali vo vnútri kapsúl, akoby cítili našu prítomnosť. Niektoré z nich boli už takmer úplne sformované – s viditeľnými očami, malými chápadlami a pulzujúcimi orgánmi. Stáli sme pred tvorom, ktorý sa mohol jediným pohybom jasne rozhodnúť, či tu zostaneme navždy.
Neútočilo. Ale ani neodišlo. Jednoducho sa pozrelo. Pozrelo sa tými prázdnymi, starodávnymi očami, v ktorých sme nevideli ani hnev, ani strach – ale varovanie. Vedeli sme, že musíme odísť. Ale práve v tej chvíli sa stalo niečo, na čo nikto z nás nikdy nezabudne…
Jedna z kapsúl zrazu s tichým cvaknutím praskla. Niečo vo vnútri sa začalo pohybovať oveľa rýchlejšie. Tvor sa začal plaziť von a rozprestieral svoje drobné chápadlá. A obrovský tieň pri stene prudko stúpal.
A to, čo sa stalo potom… navždy zmenilo náš postoj k moru – a tajomstvám, ktoré skrýva pod skalami.
Ale to je iná časť príbehu – a určite nie ste pripravení na to, čo sa stalo potom.
