Chlapec, ktorý každú nedeľu zvonil pri našich dverách, sa pýtal, či si môže na jeden deň požičať nášho psa – až neskôr sme sa dozvedeli, prečo ju vždy vrátil so slzami v očiach.
Keď prišiel prvýkrát, pršalo. Na verande stál malý, chudý chlapec vo vyblednutej modrej mikine s kapucňou, tenisky mal premočené a ruky sa mu triasli, keď podával pokrčený odkaz.
„Ahoj… volám sa Daniel. Bývam o dve ulice ďalej. Chcel by som sa opýtať… Môžem na hodinu venčiť vášho psa?“
Pozrel som sa na nášho zlatého retrievera Molly. Zízala na chlapca so svojou obvyklou jemnou zvedavosťou, chvostom potichu dupal o stenu chodby.
„Poslali ťa rodičia?“ spýtal som sa. Bolo to zvláštne. Kto chodí od dverí k dverám a žiada si požičať psa?
Prehltol. „Moja mama vie, že som tu.“ Nepovedal nič o otcovi.
V jeho očiach bolo niečo – zmes hanblivosti a akejsi zúfalej nádeje – čo znemožňovalo jednoducho povedať nie. Môj manžel Mark prišiel k dverám, pozrel sa na chlapca a pokrčil plecami.
„Ak s tým Molly súhlasí, som v poriadku aj ja,“ povedal, pripútal jej vodítko a kľakol si, aby sa Danielovi pozrel do očí. „Priveď ju späť o hodinu, dobre? Nerada vynecháva večeru.“
Chlapec prikývol tak rýchlo, že mu kapucňa spadla dozadu a odhalila zle ostrihaný kúsok vlasov a slabú modrinu na spánku. Všimol si, že sme si to všimli, a znova mu kapucňu zdvihol.
Zmizli po ulici, Molly klusala vedľa neho, akoby sa poznali roky.
Presne o hodinu neskôr znova zazvonil zvonček. Molly vbehla dnu a pritlačila sa k mojim nohám, ale Daniel zostal na prahu s červenými očami a ružovým nosom od zimy.
„Ďakujem,“ zašepkal a potom sa ponáhľal preč, skôr ako som stihla povedať čo i len slovo.
Stal sa z toho rituál. Každú nedeľu o druhej sa Daniel objavil. Niekedy bolo slnečno, niekedy sa na jeho mikine lepili snehové vločky. Niekedy mal batoh, niekedy len prázdne ruky zastrčené hlboko vo vreckách. Vždy tá istá otázka:
„Môžem prosím na chvíľu prejsť Molly?“
Molly ho zbožňovala. Hneď ako začula jeho kroky na štrku, rozbehla sa k dverám a netrpezlivo kňučala. Po každej prechádzke sa vracala unavená a šťastná, jej srsť voňala trávou a vetrom. Daniel však vždy vyzeral, akoby plakal.
Snažila som sa klásť jemné otázky.
„Je doma všetko v poriadku, Daniel?“
„Áno, pani.“ Odvrátil zrak.
„Máš vlastného psa?“
„Mal som,“ povedal raz, potom si okamžite zahryzol do pery a zmenil tému, spýtal sa, či Molly môže jesť mrkvu.
Mark si pomyslel, že si jeho rodičia možno nemôžu dovoliť psa, alebo že bývajú v budove, ktorá nepovoľuje domáce zvieratá. Bolo ľahké prijať takéto vysvetlenia a nehľadať hlbšie. Nechali sme to tak.
Až kým jednej nedele neprišiel.
Najprv sme žartovali, že Molly vyzerá urazene. Sedela pri dverách so sklonenou hlavou vždy, keď prešlo auto. Večer bola nepokojná a prechádzala sa od okna k oknu. V hrudi sa mi usadil zvláštny nepokoj.
V pondelok večer, keď som nosila smetné koše, som o dve ulice ďalej uvidela sanitku, modré svetlá teraz stmavli, len žltá páska trepocela vo vetre. Susedia stáli v malých skupinkách a šepkali si. Srdce mi búšilo, keď som podľa adresy na Danielovej prvej nôte spoznala dom.
Nechala som Molly s Markom a prešla som k nej, pulz mi búšil v hrdle.
Pri bráne stála staršia žena v uniforme zdravotnej sestry s očami opuchnutými od vyčerpania. Predstavila som sa, zakoktajúc sa pri slovách.
„Ja… ja som Anna. Bývam neďaleko. Chlapec, Daniel, niekedy… venčí nášho psa. Je všetko v poriadku?“
Jej tvár zjemnela akýmsi bolestivým rozpoznaním.
„Vy ste rodina so zlatým retrieverom,“ povedala potichu. „Stále hovoril o tvojom psovi.“
Kolená sa mi podlomili. „Čo sa stalo?“
Nadýchla sa zhlboka, akoby ju to bolelo. „Jeho malá sestra Emily… Včera večer zomrela.“
Svet sa nakláňa. „Ja… ja som nevedela, že má sestru.“
Zdravotná sestra prikývla smerom k domu. „Bola dlho chorá. Leukémia. Som domáca sestra, ktorá sem chodievala. Daniel sa vždy snažil byť pre ňu silný.“ Oči sa jej leskli. „Každú nedeľu bral tvojho psa do parku. Povedal, že jej chce nejako priniesť „vonkajší svet“. Sedel pod jej oknom so psom a hovoril Emily, čo Molly robí, čo cíti, čo vidí. Niekedy bola Emily príliš slabá na to, aby vstala. Povedal, že ak nemôže ísť do sveta, prinesie jej jeho malý kúsok.“
Zaplavila ma horúca vlna viny a nehy a nechala ma bez dychu.
„Nikdy nám to nepovedal,“ zašepkala som. „Prečo nám to nepovedal?“
Sestrička sa slabo, smutne usmiala. „Nechcel ľútosť. Chcel len vášho psa. Povedal, že Molly rozosmiala Emily aj v dňoch, keď nedokázala poriadne otvoriť oči.“
Predstavovala som si svojho psa, ako sedí pod pootvoreným oknom so zlatou hlavou na Danielových kolenách, zatiaľ čo zvnútra počúva bledé dievčatko. Zrazu každá nedeľa dávala zmysel: slzy, naliehavosť, spôsob, akým vždy kontroloval čas.
„Kde je teraz?“ spýtala som sa.
„S mamou. Robia… niečo zariadené.“ Zaváhala. „Samozrejme, že sa obviňuje. Deti stále robiť.“
V tú noc som nemohla spať. Molly nepokojne prechádzala sem a tam, akoby cítila neprítomnosť tej malej, odhodlanej ruky na vodítku. Okolo polnoci som sa rozhodla.
Nasledujúcu nedeľu sme s Markom namiesto čakania na zvonček, ktorý nezvonil, išli s Molly k Danielovmu domu. Závesy boli zatiahnuté. Zvädnutá kytica sa opierala o plot. Srdce mi búšilo, keď som zvonila.
Trvalo to dlho, ale konečne sa dvere pootvorili. Daniel tam stál, chudší ako predtým, oči mal lemované takou červenou farbou, ktorá po jednom dni plaču nezmizne. Jeho mikina visela na ňom, akoby patrila niekomu inému.
Molly potichu zakňučala a strčila mu nos do ruky.
Zamrzol, potom sa zvalil na kolená na prahu dverí a objal ju okolo krku. Žiadne slová, len surový, bezzvučný vzlyk, ktorý mu triasol celým telom. Ustúpila som, aby som mu dala priestor, slzy mi rozmazali zrak.
„Prepáč,“ nakoniec sa zadusil. Mollyina srsť. „Nemohla som… Nemohla som ju včera priniesť von. Bola preč.“
Kľakla som si vedľa nich. „Daniel,“ povedala som čo najjemnejšie, „dal si jej vonku viac, ako väčšina ľudí za celý život uvidí.“
Pokrútil hlavou, ale neodtiahol sa, keď som mu položila ruku na rameno.
„Počúvaj,“ pokračovala som. „Už nemusíš zvoniť na náš zvonček. Molly a ja… prídeme za tebou. Kedykoľvek budeš chcieť. Nemusíš sa pýtať.“
Vtedy sa na mňa pozrel, oči plné smútku takého veľkého, že sa sotva zmestil do tej malej, chudej tváre.
„Ale prečo?“ zašepkal. „Ona… ona tu už nie je, aby počúvala.“
„Pre teba,“ povedala som jednoducho. „A pre ňu. Myslím, že sa jej páčilo vedieť, že si tam vonku s Molly.“
Za ním, v tmavej chodbe, som si všimla na stene nalepenú detskú kresbu zlatého psa a chlapca panáčika pod oknom. Nad ňou, roztrasenými písmenami: „Daniel + Molly + Emily je vonku.“
Niečo vo mne sa zároveň zlomilo a usadilo.
V nasledujúcich týždňoch sme s Molly navštevovali ten dom takmer každý deň. Niekedy sme len tak sedeli na predných schodoch s Danielom, nerozprávali sme sa a sledovali, ako sa oblaky vznášajú. Niekedy nám rozprával spomienky na Emily: ako milovala žlté balóny, ako pomenovala každého vtáka, ktorý pristál na strome pred jej oknom, ako sa chichotala, keď Molly kýchla.
Postupne jeho slzy boli menej časté. Začal Molly nosiť maškrty, potom jej česať srsť a potom sa ticho smiať, keď sa prevrátila na chrbát, aby ju pohladila po brušku.
Jedného popoludnia, keď slnko lialo teplé svetlo na ulicu, ukázal na Emilyino teraz už prázdne okno.
„Myslím,“ povedal pomaly, „že ho znova otvorím budúcu nedeľu. Nie pre ňu. Pre seba.“ A možno ma stále bude počuť. Môžem jej povedať, čo vidí Molly.“
Molly sa oprela o jeho nohu, akoby rozumela.
Vtedy som si uvedomila, že náš pes nebol len požičanou útechou pre choré dievča. Stala sa krehkým mostom medzi neznesiteľným žiaľom chlapca a svetom, ktorý sa bez nej neustále točil.
Dodnes, keď vidím Daniela a Molly kráčať spolu po ulici, hlavy sklonené k sebe, akoby zdieľali tajomstvo, myslím na malé dievčatko za oponou, ako počúva ich príbehy o vonkajšom svete. A v duchu ďakujem malému, dažďom premočenému chlapcovi, ktorý raz zaklopal na naše dvere a trasúcim sa hlasom sa nás spýtal, či by si mohol na hodinku požičať nášho psa.
