Starý muž stál každé popoludnie pri školskej bráne, až kým sa môj syn neprišiel domov s hodinkami a otázkou, ktorá mi zlomila srdce.
Prvýkrát som si ho všimla začiatkom jesene. Chudý, sivovlasý muž v ošúchanom hnedom kabáte, mierne sa opierajúci o drevenú palicu, vždy stojaci trochu bokom od davu rodičov. Deti okolo neho prebehli, autá trúbili, učitelia sa lúčili, ale on sa len pozeral. Nie strašidelným spôsobom – skôr ako niekto, kto hľadá známu tvár, ktorá sa nikdy neobjavila.
Môj syn Daniel mal vtedy sedem rokov a hrdo nosil svoj príliš veľký batoh. Keď starého muža uvidel prvýkrát, stisol mi ruku.
„Mami, prečo je ten dedko stále sám?“ spýtal sa.
„Neviem,“ odpovedala som a snažila som sa na mňa nehľadieť. „Možno na niekoho čaká.“
„Ale nikto nechodí.“
Mal pravdu. Niekoľko týždňov sa scéna nezmenila. O 15:00 sa starý muž objavil. S nikým sa nerozprával, nepokúšal sa priblížiť k deťom. Len tam stál, sledoval školské dvere a potom pomaly odišiel, keď väčšina detí odišla.
Niektorí rodičia šepkali. Jedna matka pokrútila hlavou. „Je tu od minulého roka,“ zamrmlala kamarátke. „Hovoria, že je zmätený. Stratil rozum po… niečom. Ja len hovorím svojim deťom, aby sa k nemu nepribližovali.“
Tú noc, keď som balila Danielovi obed, som ho prichytila, ako si do tašky dáva ďalšie jablko.
„Pre koho je to?“ spýtala som sa.
„Pre dedka,“ povedal jednoducho. „Vyzerá hladne.“
Na druhý deň som ho sledovala z diaľky. Daniel pristúpil k starému mužovi a oboma rukami mu podával jablko. Mužove ramená sa trochu triasli. Opatrne vzal jablko, akoby bolo krehké.
„Ďakujem,“ počula som ho hovoriť. Jeho hlas bol drsný, nezvyklý. „Ako sa voláš?“
„Daniel,“ odpovedal môj syn. „Kde je tvoj vnuk?“
Starý muž sa mykol. Skoro som vošiel dnu, ale on odpovedal s pohľadom upretým na vchod do školy.
„Volal sa Michael,“ povedal pomaly. „Každý deň vybiehal z tých dverí. Ale jedného rána…“ Zastavil sa a preglgol. „Jedného rána sa nezobudil. Stále chodím. Ja… neviem, ako ísť niekam inam o tretej.“
Daniel stál úplne nehybne. Potom povedal jednoduchým spôsobom, akým to vedia len deti: „Môžem za teba vybehnúť z tých dverí. Ak chceš.“
Starcova tvár sa zvraštila. Neplakal, ale jeho oči žiarili.
Od toho dňa Daniel trval na tom, aby čo najrýchlejšie opustil triedu. Bežal k bráne a divoko mával na starca, ktorý sa začal usmievať ešte predtým, ako zazvonil zvonček.
„Pozri, mami, teraz nie je sám,“ hovorieval Daniel.
Vkradla sa zima. Starcov kabát vyzeral tenšie, ruky sa mu triasli. Jedno obzvlášť chladné popoludnie som k nemu konečne prišla.
„Pane, máte niekam teplé miesto, kam by som mohla ísť?“ spýtala som sa.
Narovnal sa, akoby sa hanbil. „Áno, áno. Malá izba neďaleko. Naozaj som v poriadku. Váš chlapec… je veľmi milý.“
„Som Emily,“ povedala som. „Ak niekedy budete potrebovať pomoc…“
Pokrútil hlavou, ale jeho pohľad zmäkol. „Volám sa Robert.“ Zaváhal a potom potichu dodal: „Vy a váš chlapec mi pripomínate, že som stále… tu.“
Na chvíľu sa tento zvláštny rituál stal normálnym. Škola, brána, Danielovo zamávanie, Robertov tichý úsmev. Začala som nosiť ďalší sendvič alebo šatku. Vždy to prijal s jemným, takmer ospravedlňujúcim prikývnutím.
Potom, jedného daždivého marcového štvrtka, prišiel zvrat.
Daniel vtrhol cez vchodové dvere, kvapkajúci, zvierajúc niečo v malej mokrej pästi.
„Mami!“ zakričal. „Pozri, čo mi dal Robert!“
V ruke držal staré náramkové hodinky s prasknutým koženým remienkom a poškriabaným, ale vylešteným sklom. Bolo zrejmé, že sa o ne staral.
„Povedal, že sú Michaelove,“ pokračoval Daniel so žiarivými očami. „Povedal mi, že som ako jeho druhá šanca. Povedal, že teraz môže niekedy zostať doma, pretože vie, že v jeho srdci ‚vybehnem z dverí‘.“
Stiahol sa mi žalúdok. „Dal ti to? Len tak?“
Daniel prikývol. „Donútil ma sľúbiť, že vždy, vždy prídem načas pre ľudí, ktorých milujem.“
Zízala som na hodinky. Niečo na nich sa mi zdalo príliš ťažké, príliš osobné. Predstavovala som si starého muža samého v malej izbe, ako sa drží poslednej veci, ktorá ho spájala s jeho mŕtvym vnukom… a potom ju rozdáva.
Tú noc, keď Daniel spal s hodinkami pod vankúšom, ja som sedela za kuchynským stolom a cítila som na mňa trpkú vinu. Kto sa staral o Roberta? Kto ho poznal okrem môjho sedemročného syna?
Nasledujúce popoludnie som sa rozhodla, že sa s ním poriadne porozprávam. Opýtať sa, kde býva, či má rodinu, či mu vieme pomôcť.
Ale v ten deň Robert nebol pri bráne.
Hovoril som si, že je chorý. Alebo mešká. Alebo zostáva doma, ako povedal. Na druhý deň tam stále nebol. Ani ten ďalší.
Na štvrtý deň stál Daniel pri plote, kĺby na rukách mal biele okolo popruhov batohu.
„Možno zabudol,“ zašepkal.
S tupou ťažkosťou som vedel, že tento druh zabudnutia má hrozný koniec.
Opýtali sme sa školského personálu. Starší muž, áno, všímali si ho už roky. Nie, nepoznali jeho priezvisko. Nebol na žiadnom zozname. Len tieň na okraji ich rušných dní.
Išli sme domalá klinika v okolí. V poslednej dobe nikto ako on nebol prijatý, povedali. Možno skúsiť útulky. Možno skúsiť nikde inde.
Dni sa zmenili na týždne. Priestor pri bráne zostal prázdny.
Jedného večera, keď som ukladala Daniela do postele, mi oboma rukami podal hodinky.
„Možno by sme ich mali vrátiť,“ povedal. „Ak príde a ja ich nebudem mať, bude smutný.“
Slzy mi pálili oči. „Zlatko,“ povedala som opatrne, „myslím… možno chcel, aby si si ich nechala. Aby časť Michaela mohla stále každý deň vybehnúť z dverí.“
Daniel preglgol. „Ale kto teraz pre neho vybehne?“
Nemala som odpoveď. Tak som urobila jedinú vec, ktorú som mohla.
Nasledujúci týždeň som začala odchádzať z práce o niečo skôr. Stála som, len na pár minút, na tom istom mieste pri bráne, kde zvykol stáť Robert. Rodičia sa na mňa pozreli a potom odvrátili zrak. Nikto sa nepýtal, na koho čakám.
Keď zazvonil zvonček, Daniel vybehol von a mával rukou s hodinkami, tvár mu žiarila.
„Tu máš, mami!“ zavolal.
A na sekundu som si predstavila iného malého chlapca spred rokov, ako beží k starému mužovi v hnedom kabáte. Predstavovala som si, aký to musel byť pocit v to ráno, keď ten chlapec neprišiel.
Keď sme šli domov, Daniel ma držal za ruku pevnejšie ako zvyčajne.
„Mami?“ spýtal sa potichu. „Ak sa jedného rána nezobudím… budeš tam stále stáť?“
Hlas sa mi zlomil. „Každý deň, Daniel,“ povedala som. „Každý jeden deň môjho života.“
Spokojne prikývol a poskakoval ďalej.
Za nami vŕzgala školská brána vo vetre a ja som si pomyslela na starého muža, na ktorého už nikto nečakal… až kým sa malý chlapec s jablkom navyše nerozhodol, že o tretej hodine by nikto nemal stáť sám.
V tú noc, keď Daniel zaspal, som vybrala hodinky z jeho nočného šuplíka. Opatrne som ich natiahla. Tikot bol jemný, ale pravidelný a napĺňal tichú miestnosť.
Čas sa vyčerpal pre Roberta a pre vnuka, ktorého stratil. Ale aspoň v našom malom dome sa ich čas stále vyčerpával.
A každé popoludnie, keď zazvonil zvonček a môj syn vybehol z tých dverí, vedela som, že niekde, ak na tomto svete zostala nejaká láskavosť, starý muž konečne cítil, že nečakal nadarmo.
