Hazel sa pozerala na veľkú látkovú ružu.
Ruky sa jej triasli.
„Eli… čo je tam?“
Len sa usmial.
„Otvor ju.“
Opatrne nadvihla okvetné lístky.
Vo vnútri bola malá zamatová kapsička.
Vytiahla ju.
Rozviazala stužku.
A v tej chvíli hlasno zalapala po dychu.
Vo vnútri ležala strieborná gitarová trsátka.
Na jednom bolo drobnými písmenami vygravírované:
„Pre moju Hazelnut. Nikdy sa neschovávaj pred svetom. – Mason.“
Hazel vykríkla.
„Nie…“
Slzy jej stekali po tvári.
Objala trsátko oboma rukami, akoby sa bála, že zmizne.
Celá telocvičňa stíchla.
Nikto ani nedýchal.
Pozrela na Eliho.
„Odkiaľ to máš?“
Aj jemu zvlhli oči.
„Tri dni pred nehodou mi Mason dal malú drevenú škatuľku.“
Hazel nechápavo pokrútila hlavou.
„Povedal mi, že ak by sa mu niekedy niečo stalo, mám ti ju odovzdať vo chvíli, keď budeš pripravená znovu veriť sama sebe.“
Eli sa zhlboka nadýchol.
„Celé mesiace som tú škatuľku neotvoril.“
„Prečo?“
„Lebo to nebolo určené mne.“
Potom vytiahol druhú obálku.
„Toto bolo pod trsátkom.“
Hazel ju otvorila.
Vo vnútri bol list.
Masonov rukopis.
Roztraseným hlasom začala čítať.
„Ak toto čítaš, znamená to, že som pri tebe nemohol byť na tvojom plese.“
V telocvični sa ozval tichý plač.
„Ale poznám ťa.“
Hazel sa usmiala cez slzy.
„Určite budeš hovoriť, že nie si dosť pekná.“
Niekoľko dievčat si utrelo oči.
„Tak mi dovoľ pripomenúť ti niečo, čo si raz zabudla.“
Hazel už takmer nevidela cez slzy.
„Najkrajšia vec na tebe nikdy neboli tvoje vlasy.
Ani tvoje šaty.
Ani to, čo si o tebe myslia ostatní.
Najkrajšie je tvoje srdce.“
Hazel sa rozplakala.
Objala list.
Potom sa pozrela na Eliho.
„Ty si vedel…“
Prikývol.
„Mason mi povedal ešte jednu vec.“
„Akú?“
„Že keď raz príde deň, keď sa budeš báť vstúpiť do miestnosti plnej ľudí, mám ísť vedľa teba.“
Hazel sa už nedokázala ovládnuť.
Objala Eliho.
Celá telocvičňa vstala.
Ozval sa potlesk.
Najprv pomaly.
Potom hlasnejšie.
Nakoniec tlieskali všetci.
Učitelia.
Rodičia.
Študenti.
Aj dievčatá, ktoré predtým pochybovali o sebe.
Riaditeľ školy si utrel oči.
„Za dvadsať rokov som nič podobné nezažil.“
Keď sa hudba znovu rozozvučala, Eli natiahol k Hazel ruku.
„Smela by som…?“
Usmial sa.
„Myslím, že Mason by bol nahnevaný, keby si dnes netancovala.“
Hazel sa zasmiala.
Prvýkrát po bratovej smrti.
Bol to tichý smiech.
Ale bol skutočný.
A keď spolu vykročili na parket, pochopila som niečo, čo som dovtedy nevedela.
Žiaľ nám môže vziať hlas.
Môže nám vziať odvahu.
Môže nám na čas vziať aj úsmev.
Ale nikdy nedokáže vziať lásku, ktorú po sebe zanechajú tí, čo nás skutočne milovali.
Pretože niektoré dary sa neskrývajú v škatuľkách.
Niekedy sú ukryté pod obyčajnou látkovou ružou.
A čakajú na chvíľu, keď ich naše srdce konečne dokáže prijať.
