Dvadsať rokov, tisíce kilometrov a dva úplne odlišné životy. Napriek tomu sa medzi nimi nič podstatné nezmenilo! Bývalá slovenská kráľovná krásy Katarína Manová sa na sociálnej sieti pochválila stretnutím, ktoré pre ňu znamenalo oveľa viac než obyčajné zvítanie so starou známou. Po dvoch desaťročiach totiž opäť objala ženu, s ktorou ju spája nezvyčajný príbeh. A keď prezradila, ako sa ich priateľstvo začalo, mnohých mohla prekvapiť jedna zaujímavá náhoda.
Katarína Manová, ktorú verejnosť pozná aj ako sestru známej lekárky Aleny Pallovej, sa rozhodla podeliť o osobnú spomienku. Tentoraz nešlo o spoločenskú udalosť ani o novinky zo sveta krásy. Vrátila sa do obdobia, keď ako mladá žena reprezentovala Slovensko na prestížnej medzinárodnej súťaži Miss Intercontinental.
Práve tam sa začal príbeh, ktorý pokračuje dodnes.
Súťaž sa konala na Bahamách a Katarína vtedy ešte netušila, že okrem významného úspechu si odtiaľ odnesie aj jedno z najcennejších priateľstiev svojho života. Organizátori totiž rozdeľovali účastníčky na izby podľa abecedného poradia krajín. A tak sa slovenská reprezentantka ocitla pod jednou strechou s Wendy zo Seychel.
Na prvý pohľad úplne obyčajné organizačné rozhodnutie. Pre obe ženy však znamenalo začiatok niečoho, čo ďaleko presiahlo samotnú súťaž.
Tri týždne spolu bývali, pripravovali sa na jednotlivé súťažné disciplíny a prežívali každodenné radosti aj náročnejšie chvíle. Z dvoch dievčat, ktoré sa predtým nepoznali a pochádzali z odlišných častí sveta, sa postupne stali blízke kamarátky.
Katarína napokon získala na Miss Intercontinental víťaznú korunku. Jej úspech však priniesol ešte jedno nečakané pokračovanie spoločného príbehu.
O rok neskôr sa totiž mala vrátiť na súťaž, aby symbolicky odovzdala titul ďalšej víťazke. Tentoraz sa podujatie konalo na Seychelách, teda priamo v krajine, odkiaľ pochádzala jej kamarátka Wendy.
A tak sa ich cesty opäť spojili.
Katarína si na toto obdobie zaspomínala s veľkou dávkou nostalgie. V roku 2006 strávila ďalšie tri týždne v spoločnosti Wendy, tentoraz už v jej domácom prostredí. Priateľstvo, ktoré vzniklo počas súťaže krásy, tak dostalo ďalšiu príležitosť prehĺbiť sa.
Lenže potom prišiel skutočný život.
Obe ženy postupne vstúpili do nových životných etáp. Objavili sa partneri, rodinné povinnosti, deti a množstvo udalostí, ktoré ich každodennosť úplne zmenili. Navyše ich oddeľovala obrovská geografická vzdialenosť.
Osobné stretnutia preto neboli samozrejmosťou. Napriek tomu sa jedna druhej zo života nevytratili.
Zostali v spojení prostredníctvom telefonátov a správ. Aj keď už spolu nemohli tráviť celé týždne ako kedysi, ich vzájomný vzťah pokračoval.
Až napokon nastal okamih, na ktorý Katarína čakala celé roky.
Po dvoch desaťročiach sa bývalé spolubývajúce z Miss Intercontinental opäť stretli osobne. To, čo nasledovalo, opísala Katarína ako mimoriadne emotívny zážitok.
Prišli objatia, slzy šťastia aj spomienky na časy, keď boli obe mladé a ich spoločné dobrodružstvo sa ešte len začínalo. Z niekdajších súťažiacich sa medzičasom stali ženy s vlastnými rodinami a životnými skúsenosťami, no ich priateľské puto zostalo zachované.
Katarína sa o tento moment podelila aj prostredníctvom fotografií na sociálnej sieti. Zábery doplnila osobným vyznaním, v ktorom pripomenula, že blízkosť medzi ľuďmi sa nemusí merať počtom spoločných stretnutí.
Priznala tiež, že zážitkov s Wendy majú toľko, že by z nich pokojne mohla vzniknúť celá kniha. Svoju kamarátku pritom zaradila medzi najbližších ľudí vo svojom živote a ich vzťah označila za jedno zo svojich najdlhších a najsilnejších priateľstiev.
Na celom príbehu je pritom pozoruhodné, ako málo stačilo na jeho začiatok. Nebyť abecedného rozdelenia izieb na súťaži krásy, možno by sa tieto dve ženy nikdy nespoznali tak dôverne.
Z náhodného spoločného ubytovania však vznikol vzťah, ktorý prekonal roky odlúčenia aj veľkú vzdialenosť. A keď sa Katarína s Wendy konečne opäť objali, bolo zrejmé, že dvadsať rokov ich spoločnú minulosť nevymazalo.
Príbeh bývalej slovenskej miss tak pripomína, že nie všetky dôležité vzťahy musia byť súčasťou nášho každodenného života. Niekedy sa človek s niekým nevidí celé roky, no pri ďalšom stretnutí dokáže nadviazať presne tam, kde kedysi skončili.
Je však priateľstvo, pri ktorom sa ľudia nevidia dvadsať rokov, skutočne rovnako silné ako to, ktoré si budujú každodenným kontaktom, alebo si len radi idealizujeme krásne spomienky? Dajte nám vedieť v komentároch, ako to vnímate vy.
