Dorota Nvotová si v poslednom období prešla skúškami, ktoré výrazne zmenili jej pohľad na vlastné telo aj na to, čo je v živote skutočne dôležité. Po náročnej liečbe rakoviny prsníka, jeho odstránení a ďalších zdravotných komplikáciách sa postupne snaží vrátiť k bežnému životu. Teraz však stojí pred rozhodnutím, ktoré na prvý pohľad môže vyzerať ako prirodzené pokračovanie liečby. Ona sama si tým už vôbec nie je istá.
Herečka, speváčka a cestovateľka sa nedávno stretla s chirurgom, aby sa dozvedela viac o možnostiach rekonštrukcie odstráneného prsníka. Nešla tam však s tým, že je pevne rozhodnutá absolvovať ďalší zákrok. Práve naopak. Potrebovala počuť všetky argumenty a zistiť, či jej takáto cesta vôbec stojí za to.
Na sociálnej sieti následne opísala, ako konzultácia prebiehala. Lekára dokonca požiadala, aby jej vysvetlil dôvody, pre ktoré by mala rekonštrukciu podstúpiť. Jeho otvorenosť však spôsobila, že z ordinácie neodchádzala presvedčená o správnosti ďalšej operácie.
„Poprosila som ho, aby ma presvedčil, či to chcem. Našťastie bol pravdivý, a tak ma veľmi nepresvedčil,“ priznala Dorota.
Ukázalo sa totiž, že nejde o jednoduchý zákrok, po ktorom by sa mohla rýchlo vrátiť k svojim aktivitám. Jedna z možností počíta s postupným rozťahovaním kože pomocou špeciálneho expandéra. Až po tejto príprave by nasledovalo vloženie silikónového implantátu.
Celý proces by si podľa jej slov vyžadoval približne rok, počas ktorého by musela počítať s bolesťou, nepríjemnými pocitmi a viacerými obmedzeniami. Súčasťou zotavovania by bolo aj trojmesačné nosenie kompresnej podprsenky.
Pre niekoho môže byť takýto postup prijateľnou cestou k tomu, aby sa po náročnej skúsenosti opäť cítil dobre vo vlastnom tele. Dorota však musí pri rozhodovaní zohľadniť aj svoj zdravotný stav. V minulosti mala problémy s trombózou a embóliou, a preto pre ňu ďalšia operácia predstavuje osobitné riziká.
View this post on Instagram
Chirurg s ňou prebral aj inú možnosť, pri ktorej by sa na vytvorenie nového prsníka využilo jej vlastné tkanivo z oblasti brucha. Takáto rekonštrukcia by však podľa jej vysvetlenia znamenala približne osemhodinovú operáciu.
Práve pri tejto alternatíve ju znepokojovalo, aké veľké riziko by vzhľadom na predchádzajúcu embóliu musela podstúpiť. Hoci by výsledok mohol pôsobiť prirodzenejšie, samotná predstava takého rozsiahleho zákroku ju neprilákala.
A potom prišla ďalšia informácia, ktorá jej úvahy posunula ešte iným smerom. Lekár jej vysvetlil, že výsledný vzhľad rekonštruovaného prsníka by bol podľa jeho posúdenia najlepšie viditeľný v podprsenke alebo vo výstrihu.
Dorota sa preto začala pýtať, aký význam by pre ňu takáto zmena vlastne mala. Po všetkom, čo už absolvovala, totiž nechce automaticky pristúpiť na ďalší zákrok iba preto, že taká možnosť existuje.
Jej pochybnosti sa netýkajú len samotnej operácie. Premýšľa aj nad tým, koľko času by opäť strávila zotavovaním, koľko bolesti by musela zniesť a čo všetko by počas tohto obdobia nemohla robiť.
„Márnosť nad márnosť. Utrpenie, bolesť, riziká, práceneschopnosť pre… pre čo? Koho?“ napísala bez prikrášľovania.
V ďalších riadkoch sa zamyslela nad tým, komu by rekonštrukciou vlastne chcela vyhovieť. Sama spomenula ľudí, ktorí by ju mohli vidieť v plavkách na pláži, aj návštevníkov koncertov, na ktorých podľa vlastných slov nenosí výrazné výstrihy.
Neobišla ani otázku partnerského života. S humorom, ktorý jej zostáva vlastný aj pri vážnych témach, spomenula hypotetického partnera, ktorého momentálne nemá. Uvažovala pritom, či by sa pred ním aj napriek rekonštrukcii necítila neistá.
Za týmito poznámkami sa však skrýva oveľa zásadnejšia dilema. Dorota otvorene hovorí o tom, či chce svoje ďalšie mesiace venovať zmene vzhľadu, keď už má za sebou toľko náročných skúseností.
Doteraz absolvovala osem operácií. Každá z nich znamenala určitý zásah do jej života a ďalšia by predstavovala nové obdobie príprav, zotavovania a obmedzení. Navyše nevie, aké zdravotné zákroky ju ešte môžu v budúcnosti čakať.
Aj preto si kladie otázku, či má zmysel podstúpiť deviaty zákrok práve teraz. Nie preto, že by rekonštrukciu odmietala ako možnosť pre iné ženy, ale preto, že sama zatiaľ nevidí dostatočný dôvod, aby sa pre ňu rozhodla.
Vo svojom príspevku sa napokon dostala k myšlienke, ktorá vystihuje jej súčasné priority. Rok venovaný rekonštrukcii by podľa nej mohol byť zároveň rokom, počas ktorého by cestovala, spoznávala nové miesta, venovala sa zmysluplným aktivitám a užívala si chvíle, na ktoré počas liečby nemala priestor.
„Za ten rok bolesti a života ktorý by sa točil okolo fejkového cecku môžem zažiť toľko krásnych vecí, vidieť toľko sveta, napáchať toľko dobra…“ napísala.
Dorota tak zatiaľ neoznámila definitívne rozhodnutie, no jej slová jasne ukazujú, akým smerom sa uberajú jej myšlienky. Po náročnom období už nechce posudzovať svoje možnosti iba podľa toho, ako by mohol vyzerať výsledok. Rovnako dôležité je pre ňu to, čo by musela obetovať, aby ho dosiahla.
Jej úprimné priznanie zároveň otvára citlivú tému, na ktorú nemusí existovať jediná správna odpoveď. Pre jednu ženu môže rekonštrukcia znamenať dôležitý krok k spokojnosti, pre inú môže byť väčšou úľavou rozhodnutie ďalšiu operáciu nepodstúpiť.
Dorota dnes zvažuje, či jej ďalší zákrok prinesie viac, než by ju stál. A po ôsmich operáciách má na takéto pochybnosti vlastné dôvody.
Mala by podľa vás Dorota Nvotová po všetkom, čím si prešla, uprednostniť pokoj a slobodu pred ďalšou rekonštrukciou, alebo by sa nemala vzdať možnosti získať späť to, o čo prišla? Napíšte svoj názor do komentárov.
