Mám kamaráta. Poznáme sa od detstva: rovnaké dvory, rovnaké partie, spoločné spomienky. Vždy bol dušou každej párty. Smiech, vtipy, ľahkosť – zdalo sa, že s ním nikdy nie je nuda. Ale za touto veselou náladou sa skrývalo niečo, čo sa časom stalo jeho nešťastím. Alkohol. Najprv neškodné stretnutia s pivom na lavičke, potom sviatky, ktoré sa pretiahli na týždeň, a potom už všedné dni, ktoré nemohol prežiť bez fľaše.
Všetci sme si mysleli: „No dobre, prejde to. Mladosť, hlúposti.“ Ale neprešlo to. Naopak, všetko sa zhoršilo. Stratil dobrú prácu, pohádal sa s rodinou, manželka si zbalila veci a odišla spolu s dieťaťom. Keď sa ocitol v úplnej prázdnote – bez rodiny, bez peňazí, s dlhmi a chronickou opicou – až vtedy súhlasil s rehabilitáciou.
A tam, na samom dne, sa s ním stalo niečo zvláštne. Po mesiacoch liečby sa vrátil ako iný človek. Spoznal som ho, ale zároveň som ho nespoznal. Predo mnou sedel ten istý chlapec, len v jeho očiach sa objavilo niečo nové. Pohľad sa stal vážnym, v slovách – pokoj. Rozprával, ako sa na hodinách po prvýkrát zamyslel nad tým, že život nie je len beh za potešením. Tam po prvýkrát vzal do rúk Bibliu. Tam tiež začal modliť.
Keď sme sa po prvýkrát stretli po jeho návrate, povedal: „Vieš, pochopil som, že bez viery by som sa z toho nedostal. Boh sa stal mojou oporou. A teraz sa každý deň prebúdzam nie kvôli fľaši, ale kvôli tomu, aby som ho prežil čestne.“ Zdalo sa mi to ako víťazstvo. Tešil som sa za neho ako za brata.
Ale o niekoľko mesiacov neskôr sa odohrala konverzácia, ktorá ma zaskočila. Sedeli sme na lavičke pri dome v chladnom večeri. Držal v rukách krížik na retiazke, preberával ho prstami a zrazu povedal: „Vieš, nechcem sa definitívne zbaviť svojej závislosti.“
Myslel som si, že som zle počul. „Zbláznil si sa? Sám si hovoril, že alkohol ti zničil život! Takmer si zomrel, stratil si rodinu!“ Ale on pokrútil hlavou a pokojne odpovedal: „Pochop, práve táto závislosť ma urobila tým, kým som teraz. Až keď som klesol na samé dno, pochopil som cenu života. Až vtedy som sa obrátil k Bohu. Keby nebolo tohto pekla, ostal by som prázdnym, bezvýznamným človekom. Alkohol ma zničil, ale dal mi aj šancu narodiť sa znova. Je to súčasť mňa. Nechcem to vymazať zo svojho osudu.“
Jeho slová ma šokovali. Ako môžete byť vďačný za niečo, čo vás takmer zabilo? Ale on hovoril úprimne, bez patosu. Pre neho sa fľaša stala nielen nepriateľom, ale aj lekciou, cez ktorú prišiel k viere. Neospravedlňoval opilstvo, nemal v úmysle vrátiť sa k minulosti. Závislosť vnímal ako jazvu. Jazva, ktorá bolí a pripomína, že padanie je nebezpečné.
Dlho sme sa hádali. Snažil som sa dokázať, že závislosť nemožno uchovávať v srdci ako „časť seba samého“. Že ak sa jej budeš držať, skôr či neskôr zlyháš. A on odpovedal: „Ja sa jej nedržím. Držím sa toho, že ma zmenila. Ak na to zabudnem, zabudnem, kým som bol a čo som prežil. A ja nechcem zabudnúť. Chcem si to pamätať, aby som sa tam už nikdy nevrátil.“
A v jeho slovách bola svoja pravda. Možno len pád na samé dno dáva človeku silu vstať a ísť vyššie. Alebo je to len pekná legenda, ktorej sa drží, aby necítil strach z novej slabosti. Neviem. Ale keď som sa na neho pozeral, pochopil som jedno: každý človek má svoje démony. A niekedy sú to práve oni, ktorí nás tlačia k svetlu. Otázka je len v tom, či týchto démonov premeníme na väzenie… alebo ich využijeme, aby sme sa stali silnejšími.
