Rodina Volkovovcov už dlho snívala o vlastnom dome. Keď im ponúkli na predaj starú budovu na okraji malého mestečka, dlho nerozmýšľali. Dom bol priestranný: tri izby, podkrovie, veľká záhrada s jabloňami. Byt bol síce starý – podlahy vŕzgali, strecha miestami zatekala. Ale Marina, matka rodiny, verila, že po malom renovačnom zásahu bude dom útulný.
Prvé týždne žili pokojne. Dcéra Liza sa tešila zo záhrady, behala bosá po tráve. Večer jedli na verande a počúvali spev vtákov. Zdalo sa, že život sa konečne dostal do pokojných koľají. Ale čoskoro sa v dome začalo diať niečo podivné.
Každú noc Marina počula v chodbe ľahké kroky. Manžel ju uisťoval, že je to len jej predstavivosť – vŕzganie podlahy alebo vietor. Ale jej obavy rástli. A všetko sa zhoršilo, keď sa pri ich bránke objavil podivný chlapec.
Bol chudý, bledý, mal na sebe opotrebovanú bundu a mal asi desať rokov. Nehovoril ani slovo. Len prišiel k bránke, pozeral na okná domu a… pod dvere podložil zložený list papiera.
Spočiatku to vyzeralo neškodne. Ale keď Marina rozbalila prvý lístok, srdce jej poskočilo. Bolo tam napísané detským písmom:
„Som tu. Počujete ma aj vy?“
O deň neskôr sa objavil nový odkaz:
„Nechoďte na povalu. Prebúdza sa.“
Marina ukázala lístok manželovi. Ten to odmietol ako detskú vylomeninu. Ale tej istej noci sa Liza prebudila v slzách. Povedala, že počula kroky priamo nad svojou posteľou.
„Niekto tam chodil, mami!“ vzlykala dievčatko.
Nasledujúce ráno opäť ležal pri dverách lístok:
„Miluje deti.“
Marina už nemohla pokojne spať. Začala si všímať, že chlapec sa objavuje vždy v rovnakom čase – presne o polnoci. Nerozprával, neusmieval sa, len zanechával svoje lístky a zmizol.
Jedného dňa sa otec rozhodol vyliezť na povalu. S baterkou otvoril vŕzgajúce dvere. Prach mu udrel do tváre a on začal kašľať. V rohu povale stála malá detská postieľka pokrytá pavučinami. A vedľa na stene bolo niečím ostrým vyškrabané slovo:
„Čakám“.
Manžel rýchlo zišiel dole, bledý ako plátno. V tom momente Marina počula za oknom tichý smiech. Pozrela von a v tme zbadala toho istého chlapca. Jeho oči žiarili.
Žena vybehla do dvora, ale chlapec už tam nebol. Na schodoch ležal len nový odkaz. Len dve slová:
„To som nebol ja.“
Na druhý deň sa Marina pokúsila zistiť od susedov niečo o rodine chlapca. Staršia suseda sa prežehnala a povedala:
„Volkovovci mali dosť odvahy, aby sa tam nasťahovali… A vy o tomto dome nič neviete? Pred desiatimi rokmi tu žila rodina. Ich chlapec zomrel, vraj za podivných okolností. Odvtedy sa v dome nikto dlho nezdržiaval.
Marina trasúcimi rukami vytiahla jeden z lístkov. Podpisom na konci bolo „Petya“. Spýtala sa susedy:
„Ako sa volal ten chlapec?“
„Petya,“ odpovedala starenka.
Marine sa zatočila hlava.
Najhoršie sa stalo neskôr. Jedného rána Marina náhodou uvidela u svojej dcéry album na kreslenie. Na jednej zo stránok Lisa nakreslila chlapca pri bránke a pod obrázkom starostlivo podpísala to isté meno: „Petya“.
„Odkiaľ vieš, ako sa volá?“ spýtala sa dcéry a cítila, ako jej po chrbte prebehol mráz.
Liza sa na matku pozrela s doširoka otvorenými očami a povedala:
„On mi to sám povedal. V noci.“
V tom istom mesiaci sa rodina odsťahovala z domu. Marina však dodnes uchováva jeden z tých odkazov. Pretože písmo na ňom sa presne zhodovalo s písmom jej dcéry.
