Anna vždy milovala starožitnosti. Jej byt pripomínal malé múzeum: porcelánové sošky, nástenné hodiny, vyblednuté rytiny a starožitné knihy. Verila, že staré veci majú zvláštnu energiu, spomienky na ľudí, ktorí ich kedysi používali. Preto, keď na blšom trhu jej pohľad padol na masívne zrkadlo v tmavom pozlátenom ráme, pocítila, že ju „volá“.
Predajca, sivovlasý muž so zažmúrenými očami, akoby na ňu špeciálne čakal.
„Vezmite si ho,“ povedal chrapľavým hlasom. „Ale vedzte, že toto zrkadlo ukazuje viac, ako je potrebné.
Anna sa usmiala a usúdila, že je to trik, aby predal vec za vyššiu cenu.
Zrkadlo bolo ťažké. Doma ho Anna utrela vlhkou handričkou a sklo sa rozžiarilo tak jasne, že izba akoby sa naplnila novým svetlom. Pred ním si upravila vlasy a zrazu si všimla niečo zvláštne: odraz sa trochu oneskoril. Na zlomok sekundy sa jej oči v zrkadle nepohli synchronizovane s jej vlastnými. Pripisovala to únave a nepripisovala tomu význam.
Na druhý deň opäť pristúpila k zrkadlu – a zamrzla. V odraze sa jej pri očiach objavili vrásky. Jej skutočná tvár v zrkadle v kúpeľni zostala hladká, ale práve v starožitnom zrkadle videla sama seba staršiu.
Zmeny boli každým dňom čoraz viditeľnejšie. Na čele sa objavili vrásky, lícne kosti sa prepadli, vlasy začali šedivieť. Anna nervózne hladkala svoju tvár, ale pokožka zostala mladá. Len odraz naďalej starol.
O týždeň neskôr zrkadlo ukázalo ešte väčšie šialenstvo: odraz mal iné oči. Stali sa tmavými, cudzími, akoby do nich nepozerala ona, ale niekto iný. Keď Anna ustúpila od hrôzy, odraz sa náhle… usmial. Hoci ona sama stála nehybne.
V noci ju prebudil podivný zvuk. Zdalo sa, ako keby niekto šepkal v izbe. Vyskočila a uvidela, že prikrývka, ktorou zakryla zrkadlo, spadla na zem. Vo vnútri skla sa chveli nejasné siluety. Hlasy ju volali po mene a sľubovali, že jej „ukážu pravdu“.
Nevydržala a priblížila sa. Tentoraz zrkadlo neukazovalo izbu, ale obraz z budúcnosti. Stála v tom istom dome, len steny boli ošúchané a podlahy pokryté prasklinami. Anna v odraze bola stará, zhrbená, úplne osamelá. A len zrkadlo stálo vedľa nej ako jediný spoločník jej budúceho života.
Od toho dňa Anna začala vnímať, že sa menia jej vlastné návyky. Čoraz častejšie sedela pri zrkadle, akoby sa od neho nemohla odtrhnúť. Niekedy zistila, že rozpráva so svojím odrazom. Hlas vo vnútri jej hovoril, že on pozná jej osud lepšie ako ona sama.
Jedného večera zrkadlo ukázalo niečo desivé: odraz k nej natiahol ruku. Ruka starej ženy, kostnatá a vrásčitá, na niekoľko sekúnd vystúpila priamo zo skla. Anna zakričala a utiekla z izby. Ale keď sa ráno vrátila, zrkadlo opäť viselo pokojne, ako keby sa nič nestalo.
