Volám sa Mark. Žijem pri mori a celý život trávim na vode – pracujem na malej rybárskej lodi spolu s priateľom Robertom. Poznáme každý zákutia zátoky, každý pohyb vĺn. Zdalo sa, že more je pre nás ako dom, v ktorom už nemôžu nastať žiadne prekvapenia.
Ale raz sa stalo niečo, čo navždy zmenilo môj vzťah k oceánu.
To ráno bolo ako každé iné. Vyšli sme na more skoro, slnko sa práve začalo dvíhať, vzduch bol svieži. Voda sa leskla a zdalo sa, že to bude ľahký a pokojný deň. Nahodili sme siete a sedeli sme, rozprávajúc sa o maličkostiach.
A vtedy som si všimol pohyb pri samotnej lodi. Malá silueta sa kĺzala vo vode vedľa nás.
„Pozri,“ povedal som Robertovi, „delfín.“
Naozaj, vedľa plával malý delfín. Úplne mladý, nie väčší ako dva metre. Držal sa blízko lode, akoby hľadal spoločnosť.
Najprv sme si mysleli, že je to bežná zvedavosť. Delfíny niekedy sprevádzajú lode. Ale tento bol iný. Neodplával. Plával za nami celé hodiny, akoby nás nechcel opustiť.
Všimol som si, že sa občas vynoril, pozeral priamo na mňa – a v tých očiach bolo niečo ľudské, niečo prosiace.
„Možno stratil matku?“ navrhol Robert. „Alebo je jeho stádo ďaleko.“
Pokýval som hlavou, ale vnútri som mal divný pocit. Akoby chcel niečo povedať.
Zastavili sme sa a vypli motor. Delfín sa tiež zastavil a začal krúžiť okolo lode. Potom zrazu vyskočil vysoko nad vodu. V tej chvíli som uvidel niečo, čo ma prinútilo vykríknuť.
Na jeho boku, tesne pod plutvou, bola široká stopa po sieti. Hrubá jazva, akoby sa mu kedysi do tela zarezala lana a dlho ho nepustila.
Zmeraval som. Všetko bolo hneď jasné: tento malý sa dostal do rybárskej siete a zázrakom sa z nej dostal. Ale teraz bol sám.
„Hľadá ochranu,“ povedal som potichu.
Podali sme mu ryby. Delfín opatrne vzal jedlo a znova sa nám pozrel priamo do očí. V tom momente som pochopil: dôveruje nám.
Nasledujúce dni znova prichádzal k lodi. Dokonca sme ho začali čakať. Sprevádzal nás na mori, hral sa vedľa nás, skákal do vzduchu. Všimol som si, že keď počuje zvuk motora, ponáhľa sa k nám.
Ale príbeh nabral nečakaný obrat.
Jedného rána neprišiel. Čakali sme, hľadeli sme na vlny, ale nebol tam. Pocítil som zvláštnu prázdnotu. Akoby som stratil niekoho blízkeho.
Ubehlo niekoľko dní. A zrazu som v diaľke uvidel známu siluetu. Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Neplával sám. Vedľa neho boli ešte dva delfíny. Dospelé. Krúžili okolo neho a on ich akoby nám predstavoval.
V tom momente som pochopil: vrátil sa k svojim. Našiel rodinu.
S Robertom sme mlčky sledovali, ako trojica mizne smerom k obzoru. Cítil som radosť a smútok zároveň.
Ale najpodivnejšie sa stalo potom.
O týždeň neskôr sme opäť vyplávali na more. V istom momente sa vedľa lode objavili delfíny. Boli traja. Medzi nimi bol aj náš malý. Priblížil sa k nám najviac, vyskočil do vzduchu a oblial nás od hlavy po päty. A keď sa znova vynoril, mal v zuboch starú šnúru – kúsok siete. Hodil ju priamo na palubu lode.
Pozeral som na ten kúsok a pochopil som: to bol jeho spôsob, ako povedať „ďakujem”.
Odvtedy už ubehlo niekoľko rokov. Ale niekedy, keď vyplávam na more a vidím v diaľke skákať delfíny, verím, že medzi nimi je aj on. A zakaždým sa mi zdá, že znova a znova vyzýva svet a pripomína mi, že aj tie najmenšie stvorenia si pamätajú dobro.
