Moja sučka Laima bola vždy prekvapivo rozvážna. Nie je z tých, ktoré štekajú bez dôvodu. Keď šteká, niečo sa naozaj deje. Ale v posledných týždňoch ma jej správanie začalo miasť.
Každý deň, približne v rovnakom čase, keď bolo slnko vysoko, sa Laima postavila k oknu a začala hlasno štekať. Jej pohľad bol upretý na jedno miesto — krík orgovánu pri plote. Sadla si, stiahla chvost, ale oči neodvrátila.
Najprv som to brala s humorom: možno mačka, vtáky, alebo ježko. Ale znepokojovalo ma, aké pravidelné to bolo, akoby podľa rozvrhu. Každý deň, presne načas, začínala Laima svoju “službu”.
Po týždni som sa pristihla, že aj ja čakám. A, samozrejme, ako na povel, vyskočila, pribehla k oknu a začala štekať.
— Laima, čo tam vidíš? — spýtala som sa jedného dňa, hoci som odpoveď nečakala.
Zvedavosť bola silnejšia. Jedného dňa som sa rozhodla to zistiť. Obliekla som si záhradné rukavice a šla k orgovánu. Laima išla so mnou, oči stále na kríku.
Zohnula som sa, opatrne odhrnula vetvy… a zamrzla.
Pod kríkom, na mäkkej tráve, stočený do klbka, ležal obrovský jež. Pravý pichľavý obor, veľký ako melón! Jeho pichliače sa leskli na slnku a on pokojne spal, akoby vo svojom malom kráľovstve.
Nemohla som tomu uveriť. Srdce mi bilo rýchlo a potom som sa rozosmiala — toľko obáv, toľko dohád… a bolo to také jednoduché!
Odvtedy som vedela, že máme nového nájomníka. Laima prestala štekať. Chodila k tomu kríku, ale už nie s obavou, skôr so zvedavosťou a rešpektom. Sadla si a sledovala svojho pichľavého suseda, akoby strážila jeho spánok.
Susedia sa smiali: “Naozajstný strážny pes — našiel, koho strážiť!” Deti chodili pozerať “ježka obra”.
A ja som zakaždým myslela na to, že možno zvieratá cítia viac než my. Možno vidia veci, ktoré my prehliadame.
A kto vie… možno nám tento nečakaný sused ešte prinesie nejaké prekvapenie. Lebo vždy, keď idem okolo kríka, pristihnem sa, že čakám — či sa pod listami znova niečo nepohlo.
