Každé ráno v ich štvrti začínalo rovnako.
Studený vzduch, rosa na chodníkoch a vôňa čerstvého chleba z pekárne za rohom.
Dima, chudý tínedžer s batohom, bežal do malého obchodu s nápisom „Potraviny“.
Vždy kupoval to isté — pomarančový džús so slamkou.
Predavačka teta Sveta sa usmievala:
— Dobré ráno, šampión. Zasa tvoj džús?
— Áno, — odpovedal a položil mince.
Niekedy mu pár rubľov chýbalo, ale teta Sveta nikdy nič nepovedala.
— Bež, nech nezmeškáš školu, — mávla rukou.
Tak to bolo celé mesiace.
Džús bol jeho malý ranný rituál.
Jedného dňa si všimol zvláštnosť — bloček bol prázdny.
Na druhý deň tiež.
Ako keby džús bol zadarmo.
Večer videl, že svetlo v obchode ešte svieti.
Pozrel cez okno — jeho sused, dedko Košta, platil za džús.
— Zajtra príde zas. O 7:45. Zapíšte to na mňa, — povedal.
— Znova zaňho platíte?
— Keď môj syn chodil do školy hladný, nik mu nepomohol. Tak aspoň teraz môžem pomôcť niekomu inému, — vzdychol.
Na druhý deň Dima zaplatil sám.
Večer mu poďakoval:
— To ste boli vy, čo?
— Áno, — usmial sa starý pán. — Len som chcel, aby mal niekto pekné ráno.
— Ďakujem.
— Nie je za čo. Buď človekom, keď vyrastieš.
