Každé ráno sa začínalo rovnako.
Len čo svitanie zafarbilo okná pekárne, Marina zapla svetlo, zviazala si zásteru a otvorila dvere.
Vôňa čerstvého cesta, droždia a kávy naplnila malý priestor a vytvorila tú útulnú atmosféru, pre ktorú sem prichádzali aj tí, čo nemali radi sladké.
Prichádzal vždy v rovnaký čas — presne o 7:30.
Vysoký, tichý, s upravenou bradou a starou aktovkou cez plece.
Nikdy sa nezdržiaval. Vzal jeden chlieb, položil peniaze na pult a prikývol.
— Ďakujem, prajem pekný deň, — povedala Marina.
On prikývol a odišiel.
Bez úsmevu. Bez slova.
Tak to trvalo viac než rok.
Niekedy v daždi, niekedy v snehu, inokedy v horúčave, keď aj rúra ledva vydržala.
Ale on vždy prišiel, vzal svoj chlieb a odišiel.
Raz sa ho Marina pokúsila osloviť:
— Idete asi do práce, však?
Len sa jemne usmial a povedal:
— Dá sa to tak povedať.
A to bolo všetko.
Potom opäť ticho, opäť rutina.
Až jedného dňa neprišiel.
Najprv si toho Marina nevšimla. „Možno ochorel,“ pomyslela si.
Ale prešiel deň, druhý, týždeň.
Pekáreň bola prázdnejšia.
Bez neho boli rána neúplné.
O dva týždne neskôr sa Marina prešla po ulici.
Za rohom, pri kontajneroch, uvidela papierové vrecko z jej pekárne.
A vedľa neho starého bezdomovca, ktorý jedol ten istý chlieb, čo piekla každé ráno.
— Odkiaľ máte tento chlieb? — spýtala sa ticho.
Muž zdvihol oči a s úsmevom odpovedal:
— Jeden pán mi ho tu nechával. Každý deň. Ale už dlho ho nevidím. Asi odišiel.
Marina tam stála dlho.
Studený vietor sa hral s jej vlasmi a ona hľadela na omrvinky na debne.
Od toho dňa každé ráno vložila teplý chlieb do papierového vrecka a odniesla ho na roh.
A aj keď tam nikto nebol, nechala ho tam.
Pretože teraz vedela — sú veci, ktoré treba robiť ďalej, aj keď ich nikto nevidí. 💔
