To ráno sa zobudila skôr ako budík.
Nervózne očakávanie jej nedalo spať — čakala ju služobná cesta, dôležité stretnutie, od ktorého závisela jej kariéra.
Pripravila si dokumenty, kufor, skontrolovala letenku v mobile. Všetko bolo pod kontrolou.
Keď vyšla z domu, mesto sa práve prebúdzało. Ranné svetlo sa odrážalo na mokrom asfalte, vzduch bol chladný a deň sa zdal byť obyčajný.
Pred vchodom už stálo taxi.
Vodič — muž okolo päťdesiatky, s unavenou tvárou a láskavými očami.
— Na letisko? — spýtal sa.
— Áno, prosím, mám let o 9:20, — povedala a sadla si dozadu.
Auto sa pohlo. Rádio hralo potichu, moderátor hovoril o počasí, všetko išlo normálne.
Písala si s kolegami, keď zrazu — prudké brzdenie.
— Čo robíte?! — vykríkla.
Taxi zastavilo pri kraji cesty. Vodič ticho pozeral na mobil.
— Prepáčte, — povedal napokon, — ale nemôžem vás vziať ďalej.
— Ako to myslíte? Mám let! Musím ísť!
— Nie, — pokrútil hlavou. — Nemali by ste nastúpiť na ten let.
— To snáď žartujete? — jej hlas sa zachvel. — Meškám!
Ukázal jej obrazovku. Na nej správa:
„Let 324 mešká kvôli nehode na dráhe. Možní zranení.“
Zmeravela.
— To je… môj let, — zašepkala.
— Viem, — povedal ticho. — Aj ja som kedysi ponáhľal. A stratil som niekoho, lebo som nepočúval srdce. Prepáčte, ale nemôžem riskovať.
Vonku pršalo, kvapky stekali po skle, a jeho slová zneli zvláštne pokojne.
— Môžete si zavolať iné taxi, — dodal, — ale niekedy je lepšie prísť neskoro, ako neprísť vôbec.
Vystúpila, bez slova.
Stála v daždi a pozerala, ako auto odchádza.
Neskôr, v neďalekej kaviarni, videla správu:
„Let 324 zrušený. Niekoľko pasažierov hospitalizovaných po incidente na letisku.“
Srdce jej bilo rýchlejšie.
Dlho pozerala na obrazovku, potom zavrela oči a vydýchla.
Zrazu bolo všetko jasné — niekedy prichádza záchrana práve vtedy, keď sa najviac hneváme na osud.
