Niekedy tie najnenápadnejšie veci z minulosti v sebe ukrývajú celý vek.
Napríklad malá kovová nádobka s viečkom — na prvý pohľad nič zvláštne: lesklý tvar, staromódny lesk, vôňa medi a oleja. No tento predmet bol kedysi nepostrádateľný v každej domácnosti.
Dnes už málokto vie, že kedysi takéto nádobky slúžili ako olejničky — malé zásobníky na mazací olej, určené na presné dávkovanie.
Používali ich hodinári, krajčírky, mechanici, cyklisti aj gazdiné. Olejnička bola symbolom starostlivosti a precíznosti — pretože každý prístroj, od šijacieho stroja až po zámok na dverách, potreboval kvapku oleja, aby vydržal.
V časoch, keď sa veci nevyhadzovali, ale opravovali, boli takéto predmety skutočnými pomocníkmi. Ľudia pristupovali k technike ako k živému tvorovi: „Ak to premažeš, pôjde to znova.“ Olejnička stála vždy niekde nablízku — na polici v dielni, v zásuvke s náradím alebo pri starých hodinách.
Otvorila sa s jemným cvaknutím, do mechanizmu spadla malá kvapka oleja — a zrazu sa ozval známy zvuk: tikot, šuchot, otáčanie. Bol to zvuk života vecí.
Dnes, keď je všetko jednorazové, takéto predmety v nás vyvolávajú úžas. Pripomínajú, že kedysi mala každá vec dušu a svojho majiteľa, ktorý sa o ňu vedel starať.
Olejnička nie je len kovová nádoba. Je to symbol doby, keď ľudia verili, že svet sa dá opraviť — ak sa pridá trochu trpezlivosti, kvapka oleja a teplé ruky.
Prečo si na ňu už nespomíname?
Moderné prístroje olej nepotrebujú. Už neodskrutkujeme skrutky, nečistíme mechanizmy — jednoducho ich nahradíme. A tak takéto predmety zmizli z domácností spolu s celou kultúrou starostlivosti.
Stačí však vziať do rúk starú olejničku — pocítiť jej ťažobu, chladný kov, vôňu strojnického oleja — a zrazu máš v dlaniach kúsok minulosti. Éru, v ktorej bolo všetko jednoduchšie, úprimnejšie a trvácnejšie.
Malé predmety, ako tento, nám pripomínajú: čas odchádza, no pamäť zostáva — najmä ak ju možno otvoriť ako viečko starej olejničky.
