Ráno v malej litovskej dedinke Kairiškai sa začalo ako vždy. Hmla sa váľala po tráve, kohút spieval od susedovho dvora a starý hodinár Edmund Laisvis sedel na verande a pil silný čaj z plechového hrnčeka.
Žil sám, v dome, ktorý si postavil ešte ako mladý. Od smrti manželky len zriedka chodil von — iba po chlieb alebo krmivo pre mačku. Ale toho rána ho prebudil čudný kovový zvuk, akoby niekto udrel do sklenenej nádoby.
Zvláštne predmety
Uprostred dvora, pri starej studni, ležali tri podivné predmety:
polovica medenej gule, ohnutá kovová doska s neznámymi znakmi a lesklý valec, z ktorého sa ticho dvíhal para.
Edmund sa sklonil, chcel sa dotknúť, no prsty mu brneli — akoby statická elektrina. Kov bol teplý, akoby práve vytiahnutý z ohňa.
— „Možno kus lietadla?“ — pomyslel si. Ale na oblohe nič — žiadny dym, žiadny hluk.
Privolal suseda Antanasa, bývalého vojaka.
— „Radšej sa toho nechytaj,“ zamrmlal Antanas. „Smrdí to chémiou.“
— „Alebo spadol satelit?“ — ozvala sa z druhej strany plota suseda Marta.
Prichádzajú ľudia z mesta
Do hodiny bol dvor plný ľudí. Niektorí natáčali, iní sa hádali. Dvaja muži v tmavých oblekoch bez označenia pristúpili k Edmundovi.
— „Vy ste to našli prvý?“
— „Áno.“
— „Videli ste niekoho?“
— „Len mačku. A svetlo. Ako blesk, ale bez zvuku.“
Muži sa na seba pozreli. Jeden vytiahol prístroj, prešiel ním ponad predmety — ozval sa piskot a zelené svetlo.
— „Neznáma štruktúra. Treba izolovať.“
O pol hodiny dorazilo vojenské auto. Ľudí odohnali, predmety vložili do kontajnera obaleného fóliou. Edmund len stál pri plote a pozeral, ako sa jeho dvor mení na scénu z filmu.
Začali sa divné veci
Na druhý deň sa začali zvláštnosti: televízory sa samy zapínali, mobily sa vybíjali, Edmundove hodiny išli spätne.
— „Rádio šumí!“ kričala Marta.
— „A psy vyjú v noci!“ dodal Antanas.
V noci sa Edmund prebudil na svetlo. Nad studňou sa vznášal jemný žiarivý opar. Tam, kde predtým ležali predmety, bol teraz dokonalý vypálený kruh.
Tajomstvo trvá
Ráno opäť prišli vojaci v maskách. Zakázali mu hovoriť. Ale dedina už vedela svoje.
Dnes tam chodia turisti a vedci. Jedni hovoria o meteorite, iní o kontakte s niečím neznámym.
A starý Edmund každý večer sedí na verande, pozerá na studňu a šepká:
„Keby ste vedeli, čo som videl v tú noc… nikdy by ste sem neprišli.“
