Cesta sa tiahla až po horizont. Horúci deň, málo áut a monotónny zvuk pneumatík.
Anna sa vracala domov z pracovnej cesty. Niekam sa neponáhľala — pustila si hudbu, otvorila okno, a vietor jej jemne ovieval tvár.
Na krajnici zbadala auto s rozsvietenými výstražnými svetlami. Vedľa stál muž a hľadel na prázdnu pneumatiku.
Všetci ostatní prechádzali, nikto nezastavil. Ale Anna zabrzdila.
Ani sama nevedela prečo — jednoducho nemohla prejsť ďalej.
Muž bol starší, asi sedemdesiatnik. Ruky sa mu triasli, keď sa pokúšal vymeniť koleso.
— Je všetko v poriadku? — spýtala sa Anna.
— Áno… len ten kľúč sa zasekol. Už nie som taký silný ako kedysi, — ospravedlňujúco sa usmial.
O dvadsať minút bolo hotovo.
Muž sa jej niekoľkokrát poďakoval, no najviac si zapamätala jeho vetu:
— Ďakujem, že ste zastavili. Dnes je pre mňa zvláštny deň.
Nepripisovala tomu význam, usmiala sa a odišla.
O týždeň neskôr našla v poštovej schránke obálku bez adresy odosielateľa.
„Dobrý deň. Možno neviete, kto sme. Ale pred týždňom ste pomohli nášmu otcovi na ceste.“
„Zomrel v ten večer. Srdce. Ale stihol nám povedať o žene, ktorá nezostala ľahostajná.
Povedal, že prvýkrát po rokoch uveril, že na svete je ešte dobro.
Ďakujeme, že ste boli pri ňom.“
V obálke bola fotografia: ten istý muž pri svojom aute. Pod ňou stálo:
„Richard, 1948–2023.“
Anna dlho sedela s listom v rukách. Neplakala. Len pozerala na zapadajúce slnko a myslela na to, že niekedy jedno jednoduché rozhodnutie môže byť posledným dobrým okamihom niekoho života.
