Dovolenka pri mori mala byť začiatkom nových spomienok pre túto rodinu. Prenajali si krásny dom pri pobreží — priestranné izby, balkón s výhľadom na oceán, vôňa soli a vetra. Cez deň sa zdalo všetko dokonalé: deti stavali hrady z piesku, rodičia si užívali pokoj. Ale v noci dom ukázal svoju druhú tvár.
Začalo sa to okolo polnoci. Najskôr tiché kroky pod oknami. Muž si myslel, že to vietor pohybuje okenicami alebo pobehujú zvieratá. No potom sa ozvalo jasné klopanie na dvere. Tri krátke údery.
Majiteľ vyšiel do obývačky, pozrel sa z okna — a uvidel siluetu. Postava stála nehybne, tvár ukrytá v tieni. Nepohol sa, len čakal.
— Kto je tam? — zakričal. Odpoveď žiadna. Iba nové klopanie, pomalé a duté.
Žena sa zobudila na hluk a vyšla na balkón. Cudzinec zdvihol hlavu a pozrel sa priamo na ňu. V jeho pohľade bolo niečo znepokojujúce, chladné. Ustúpila, srdce jej takmer zastalo.
Muž chcel volať políciu, ale telefón zrazu stratil signál. Internet zmizol tiež. Celý dom bol odrezaný od sveta. V tej chvíli cudzinec znovu zaklopal, tentoraz silnejšie. Deti sa zobudili a začali plakať.
Keď muž, dodajúc si odvahy, otvoril dvere, nebolo tam nikoho. Na prahu ležala morská mušľa — veľká, zvláštneho tvaru, akoby ručne vyrezaná. Nikto nechápal, odkiaľ sa vzala a prečo ju tam nechal.
Na druhý deň susedia povedali, že v tom dome kedysi žil osamelý rybár. Zmizol pred rokmi a miestni veria, že jeho duch stále “navštevuje” nájomníkov.
Rodina odišla skôr, než plánovala, nikdy sa nedozvediac, kto tú noc prišiel. Ale mušľu si vzali so sebou — a vždy, keď sa na ňu pozrú, prebehne im mráz po chrbte.
Príbeh sa rozšíril po sociálnych sieťach. Niektorí tvrdili, že to bola náhoda alebo vtip. Iní písali, že je to klasický príbeh o “neželaných hosťoch”, ktorých je lepšie nepustiť dnu.
Ale rodina je si istá jedným: more má svoje tajomstvá — a niektoré dvere by sa nikdy nemali otvárať.
