V paneláku na okraji mesta plynul život ako zvyčajne. Ľudia sa ponáhľali do práce, deti sa hrali na dvore, babky klebetili pri vchode. No čoskoro narušil pokojný rytmus zápach, ktorý sa začal šíriť z jedného bytu.
Spočiatku to bol len jemný, sotva citeľný zápach. Susedia si mysleli, že niekto zabudol vyniesť odpadky. Ale s každým dňom zápach silnel. Prenikal do schodiska, zapĺňal chodby a dokonca sa dostával do ostatných bytov. Ľudia sa začali sťažovať — najprv potichu, potom nahlas.
Majiteľa bytu nikto nevidel už celé týždne. Dvere zostávali zatvorené, zvonenie ani búchanie nepomáhalo. Správcovská spoločnosť sa rozhodla zasiahnuť. V určený deň sa zišli pracovníci, polícia a niekoľko zvedavých susedov.
Keď dvere otvorili, všetci instinctívne ustúpili. Do nosa ich udrel prenikavý, dusivý zápach. Ľudia si zakrývali tváre rukami, niektorí vybehli von. Ale to najhoršie ich ešte len čakalo.
Izby boli preplnené vecami. Prázdne fľaše, tašky s hnilým jedlom, staré noviny a rozbitý nábytok tvorili skutočnú skládku. Vyzeralo to, akoby sa tam celé desaťročia neupratovalo.
Ale hrôza sa neskrývala len v neporiadku. V jednej z izieb našli niečo, čo vysvetlilo zápach. Pod kopou handier ležali ľudské pozostatky. Polícia mlčala, ale z ich pohľadov bolo jasné — človek, ktorý tam žil, bol mŕtvy už dlho, a jeho smrť si nikto nevšimol.
Susedia, ktorí sa ešte nedávno sťažovali, teraz stáli v tichu, neveriac vlastným očiam. Niekto zašepkal: „Žili sme vedľa a nič sme netušili.“
Príbeh sa rýchlo rozšíril po meste. Niektorí obviňovali ľudskú ľahostajnosť, iní úrady. Ale fakt ostal faktom: za dverami, okolo ktorých denne prechádzali desiatky ľudí, sa skrývala tragédia.
Tento byt sa stal symbolom toho, ako ľahko možno prehliadnuť cudzie nešťastie. A mnohí susedia priznali: po tomto prípade sa začali častejšie pozerať do očí tým, čo žijú vedľa nich.
