Anna žila v malom meste pri rieke. Od detstva pre ňu rieka znamenala niečo výnimočné: v lete tam behávala bosá s kamarátkami, v zime sa korčuľovala na ľade. Rokmi sa rieka stala skôr miestom pokojných prechádzok, kde mohla rozmýšľať o živote a oddychovať od zhonu.
V ten deň sa zdalo všetko obyčajné. Sobotné ráno, jasné slnko, jemný vánok, zopár chodcov na nábreží. Anna kráčala po úzkej cestičke popri vode a myslela na nadchádzajúci týždeň. V ruke niesla tašku s nákupom a v hlave jej vírili domáce povinnosti.
Nevšimla si, že kameň pod nohou bol klzký od vlhkosti. Noha sa jej zošmykla, taška vypadla z rúk a v nasledujúcej chvíli s krikom spadla dole.
Studená voda ju zasiahla do tváre, vyrazila jej dych. Pokúšala sa dostať von, ale prúd bol príliš silný. Oblečenie nasiaklo vodou a ťahalo ju nadol. Každý nádych sa menil na zúfalý pokus nenadýchať sa vody. Srdce jej búšilo, panika ju ovládla a v hlave znela jediná myšlienka: „Topím sa…“
Na brehu sa práve prechádzal Rex — veľký ovčiak od susedov. Vždy bol energický a odvážny, no tentoraz urobil niečo, čo sa dá nazvať zázrakom. Keď začul šplechot a krik, rozbehol sa k vode.
Bez váhania skočil do rieky. Voda sa rozprskla, jeho telo silno rozrážalo prúd. Anna už takmer strácala vedomie, keď pocítila, že ju niekto ťahá za rukáv.
Pes ju zovrel zubami a ťahal k brehu. Voda šľahala do tváre, prúd ich chcel oboch odplaviť, ale Rex plával s neuveriteľným odhodlaním. Vrčal, akoby bojoval so samotnou riekou.
Na brehu sa zhromaždili ľudia. Niektorí kričali:
— Drž sa!
Iní bežali po lano, ďalší sa snažili podať palicu, ale nebolo to treba — pes to zvládol sám.
Krok po kroku, meter po metri, Rex ťahal Annu na breh. Keď sa dostali na plytčinu, spadla na zem, lapajúc po dychu a kašľajúc. Jej telo sa triaslo od chladu a strachu.
Rex stál vedľa, celý mokrý, ťažko dýchal, ale jeho oči žiarili. Vyzeral, akoby vedel, čo dokázal. Ľudia tlieskali, hladkali ho po hlave, niektorí to natáčali na telefón.
Anna objala psa, pritúlila sa k jeho mokrému krku a rozplakala sa.
— Zachránil si ma… Si môj hrdina…
Neskôr susedia hovorili, že Rex mal vždy zvláštnu intuíciu — cítil nešťastie skôr, než sa stalo. Ale v ten deň urobil niečo, čo zachránilo ľudský život.
Príbeh sa rýchlo rozšíril po celom meste. Noviny písali o „hrdinskom psovi“, deti za ním bežali, aby ho pohladkali, a dospelí s úctou prikyvovali jeho majiteľom.
Odvtedy Anna nikdy neprešla okolo ovčiaka bez úsmevu. Nosila mu maškrty, hladkala ho a rozprávala sa s ním ako s človekom. A zakaždým, keď sa jej pohľad stretol s jeho múdrymi očami, cítila nekonečnú vďačnosť.
A teraz, keď prechádza okolo rieky, vždy si spomenie na ten moment — ľadová voda, zúfalstvo… a silné laby, ktoré jej vrátili život.
