Keď sa v starom dome na Oak Street začala generálna oprava, nikto si nedokázal predstaviť, že bežné práce sa zmenia na vyšetrovanie tajomstva, ktoré ležalo desiatky rokov.
Dom bol predvojnová stavba – s hrubými tehlovými stenami, vysokými stropmi a úzkymi chodbami. Kedysi tu bývali lekári, učitelia, inžinieri… a teraz tu vládne len ticho a šušťanie starých podláh.
Trojčlennú partiu zavolala staršia žena menom Helen Martinová – úhľadná, zdvorilá, trochu roztržitá. V tomto byte bývala takmer štyridsať rokov.
„Tu sa objavila trhlina,“ ukázala rukou na stenu v obývačke.
„Dom je starý, bojím sa, že sa to všetko zrúti. Prosím, urobte to poriadne.“
Pracovníci začali deň ako zvyčajne: hluk vŕtačky, zápach prachu, opadávajúca omietka. Ale bližšie k poludniu jeden z majstrov, Adam, náhle zastavil. Vŕtačka nečakane prepadla – za tehlou bola prázdnota.
„Zvláštne…“ zamumlal a poklepal na stenu.
„Tu je niečo duté.“ Opatrne rozšíril otvor a o pár minút uvidel v hĺbke obdĺžnikovú výklenku.
Vo vnútri bolo tmavo a zaprášene. „Asi ventilácia,“ navrhol jeho kolega. Ale Adam posvietil baterkou – a zamrzol.
Na dne ležala malá bábiková topánka, kedysi ružová, teraz vyblednutá a popraskaná. Vyzerala, ako keby tam ležala desiatky rokov. Žiadne poznámky, žiadna látka – len táto topánka a vrstva vápenatého prachu.
„Pani Martinová!“ zavolal na majiteľku. „Poďte sa pozrieť.“
Starena sa priblížila, pozrela sa a zbledla. „Bože…“ zašepkala. „Úplne som na to zabudla…“
Adam opatrne vybral nález a podal jej ho.
Ženine ruky sa triasli, akoby nedržala hračku, ale časť svojej minulosti.
„To je… topánka z bábiky mojej sestry,“ povedala ticho. „Volala sa Lena. Žili sme tu pred vojnou. Vtedy som mala šesť rokov a ona štyri.
Posadila sa do kresla a pritlačila nález k hrudi. „V roku 1942 nás s mamou evakuovali, ale otec zostal, bol lekár. Lena vtedy ochorela. Najprv si mysleli, že je to prechladnutie, ale potom lekári povedali, že je to záškrt.
On nedokázal zachrániť ani ju… Keď sme sa vrátili, mama povedala, že ju pochovali na cintoríne. Ale ja si nepamätám pohreb. Pamätám si len, že v tejto izbe stála jej bábika – v bielych šatách a týchto ružových topánkach.
A potom, po rekonštrukcii, bábika zmizla. Mama povedala, že ju vyhodili. Ale tej noci som počula tiché klepanie zo steny. Akoby niekto klepal prstom… V izbe bolo ticho, akoby sa aj vzduch zastavil.
„Možno ju niekto náhodou zamuroval počas stavby,“ povedal neisto jeden z mužov. Ale Adam pocítil chlad, hoci z okna fúkal teplý jarný vietor. Helen pokrútila hlavou.
„Nie. Nie je to náhoda. Pamätám si, ako mama plakala, keď omietali túto stenu. Myslím, že tam niečo schovala.“ Dlho sa pozerala na črievičku a potom ticho dodala:
„Je to divné, ale minulú noc sa mi snívala Lena. Povedala: „Helen, otvor to.“ A dnes ste to našli. Na druhý deň Helen priniesla robotníkom čaj a domáci koláč.
Črievička teraz stála na polici vedľa zažltnutej fotografie rodiny: mama, otec a dve dievčatá v rovnakých šatách. Keď Adam odchádzal, neudržal sa a spýtal sa: „Nie je vám teraz strašno žiť vedľa tohto miesta?“
Smutne sa usmiala: „Nie. Vždy som cítila, že v tomto dome niečo chýba. Akoby niekto čakal, až ho nájdu. Teraz je, myslím, všetko na svojom mieste.“ Prešla rukou po stene a ticho dodala:
„Dom konečne prestal v noci klepať.“
