Požiar vypukol náhle – v tichom večere, keď sa celá štvrť už chystala na spánok. Nad starým domom na okraji mesta stúpal ostrý čierny dym. Najprv si mysleli, že niekto páli odpadky, ale o pár minút už z okien šľahali plamene. Ľudia vybehli na ulicu, kričali a volali hasičov.
Medzi zvedavcami stál Alex, 15-ročný teenager, ktorý býval neďaleko. Držal bicykel a nespúšťal oči z horiaceho domu. A zrazu uvidel v okne na druhom poschodí pohyb – malú siluetu, ktorá sa triasla v dyme. Malé mačiatko, pritisnuté k sklu, žalostne mňaukalo, neschopné dostať sa von.
„Tam je niekto!“ zakričal Alex. „Tam je mačiatko!“
Susedia sa na seba pozreli:
„Nechoď tam, chlapče! Hneď prídu hasiči!“
Ale on už odhodil bicykel a vybehol z miesta. Cez žiaru, praskanie dosiek, usadzujúci sa popol. Niekto ho chytil za rukáv – nestihol to.
Vbehol do domu, dusiac sa od dymu. Všetko horelo: tapety vzbĺkli ako papier, strop praskal. Alex si zakryl tvár rukávom a vybehol hore. V detskej izbe, uprostred plameňov, sedel na parapete sivý chumáč srsti.
„Poď sem, zlatko…“ zachripel.
Mačiatko sa zovrelo pazúrikmi do ruky, kým sa chlapec prebíjal späť. Takmer nevidel cestu – len nejasný priestor pred sebou, kde blikali svetlá pouličných lámp. Zo stropu spadla horiaca trám, zasiahla ho do ramena a popálila kožu. Bolesť mu prebodla telo, ale nezastavil sa.
O niekoľko sekúnd, ktoré sa zdali ako večnosť, Alex vybehol z domu a pritlačil mačiatko k hrudi. Dav zalapal po dychu. Jeho matka sa k nemu vrhla, objímala ho, plakala a nemohla uveriť, že jej syn je nažive. Hasiči dorazili o minútu. Dom už nebolo možné zachrániť. Kým hasili oheň, rodina, ku ktorej patril, stála opodiaľ – starší muž s dcérou okolo tridsiatky.
„To je náš dom…“ vzlykla žena. „Vrátili sme sa tam len včera, po desiatich rokoch.“
Keď oheň konečne uhasol, Alex, celý pokrytý sadzami, pristúpil k nim.
„Prepáčte… Chcel som len zachrániť mačiatko.“
Žena zdvihla oči – a zrazu zbledla.
„Počkaj… Ako sa voláš?“
„Alex Jensen.“
Zakryla si ústa rukou.
„Jensen?.. Môj otec predal tento dom tvojim rodičom. Pred mnohými rokmi…“
Starý muž pomaly pristúpil bližšie.
„Počkaj.“ Pozrel na mačiatko. „Tento dom stál desať rokov prázdny, kým som sa nerozhodol ho zrekonštruovať. Ale zrejme je tu stará elektroinštalácia…“
Zmlkol a potom dodal:
„Synu, vďaka tebe sme nažive. Chceli sme tam dnes prespať. Keby si nezavolal pomoc…“
Alexova matka mu stisla ruku. Jej tvár zbledla.
„Ty… si ich zachránil.“
Hasiči neskôr povedali, že dom mohol vybuchnúť – pod podlahou našli starú plynovú fľašu, ktorá bola už takmer rozžeravená od tepla. Keby sa to stalo o pol hodinu neskôr, celá rodina by už spala v dome.
Mačiatko dostalo meno Lucky – „Šťastný“. Rýchlo sa zotavilo a Alex sa stal jeho skutočným priateľom.
Ale najpodivnejšie sa stalo neskôr. Keď Alex prišiel pomôcť odpratať trosky, v jednej z nepoškodených debien našiel starú obálku. Na nej bolo napísané:
„Jensenovcom. Vráťte pri stretnutí.“
Vo vnútri bola stará rodinná fotografia jeho vlastných rodičov – urobená pred mnohými rokmi, keď ešte bývali v tomto dome. Ukázalo sa, že Alexov otec kedysi pomáhal pri jeho stavbe.
Osud všetko neuveriteľným spôsobom uzavrel: chlapec zachránil dom, v ktorom kedysi začala história jeho rodiny.
Klára, Alexova matka, niekedy hovorievala, keď sa pozerala na mačiatko:
„Vidíš, synček… neexistujú náhodné činy. Keď robíš dobro, vždy sa ti to vráti. Len nie hneď.“
A Alex vedel, že teraz už navždy.
