Deň bol teplý a jasný. Svadba sa konala v starom kaštieli za mestom — biele stĺpy, hudba, smiech, cinkanie pohárov.
Fotograf Alex pracoval ako zvyčajne — obvyklý svadobný chaos, hostia, tance, stovky záberov po sebe.
Fotil nevestu v záhrade.
Jemné šaty, závoj, ľahký vánok. Všetko dokonalé.
Neskôr večer triedil fotky, aby vybral tie najlepšie na úpravu.
A zrazu si všimol čudnú vec.
Na jednom zábere, kde sa nevesta obzerá cez plece, za ňou stál muž.
Nie hosť, nie príbuzný, nie člen personálu — len tieň ľudskej postavy v odraze sklených dverí.
Tvár nebolo vidieť, ale silueta bola jasne mužská, vysoká, v čiernom obleku.
Alex si prezeral zábery jeden po druhom.
Na predchádzajúcej fotke tam nebol. Na nasledujúcej tiež nie. Len na jednej.
Myslel si, že je to náhoda — možno odraz, hra svetla.
Ale keď sériu poslal mladomanželom, nevesta odpísala takmer okamžite.
— Alex… kto je to za mnou?
Zostal stáť.
— Myslel som, že niekto z hostí.
Minúta ticha. Potom ďalšia.
A nakoniec prišla správa:
— My sme nikoho v čiernom nepozvali.
Alex sa rozhodol skontrolovať originály. Priblížil obraz — a uvidel detail: muž sa pozeral priamo do objektívu.
Oči boli jasne viditeľné.
Neskôr prišiel odovzdať album. Mladí vyzerali vyčerpaní. Nevesta držala fotografiu s tým záberom.
— Snažili sme sa zistiť, kto to je, — povedala ticho. — A vieš, čo je zvláštne? Na žiadnom videu ten človek nie je. Iba na tvojej fotografii.
Alex nič nepovedal. Len si vzal späť pamäťovú kartu a odvtedy už svadby nefotí.
