Keď sa mladá rodina Martin a Laura Weberovci presťahovala na pokojnú hamburskú perifériu, ich život konečne získal vytúžený pokoj. Po rokoch v hlučnom meste snívali o dome, kde bude počuť len dážď na streche a detský smiech. Po niekoľkých mesiacoch sa im narodil syn Oliver a dom zaplnilo šťastie.
Spolu s nimi žil aj ich ovčiak Rex — pes, ktorého si Martin priviedol ešte ako tínedžer. Bol zo všetkých najstarší — múdry, verný, s unaveným, no láskavým pohľadom. Počas Laurinho tehotenstva sa od nej nepohol, akoby cítil, že čoskoro príde niekto, koho bude treba chrániť.
Keď Laura prvýkrát uložila Olivera do postieľky, Rex ticho prišiel a ľahol si na koberec vedľa nej. Usmiala sa:
— „Nech zostane. Len sa bojí.“
Odvtedy sa to stalo ich zvykom. Každý večer, keď dieťa uložili spať, Rex prišiel a ľahol si k postieľke. Občas položil hlavu na jej okraj, akoby kontroloval, či bábätko dýcha.
— „Stráži ho,“ hovoril Martin s úsmevom.
Ale po pár týždňoch sa Rexovo správanie zmenilo.
Začal si líhať tesne pri postieľku, niekedy kňučal a vrčal do tmy. Jednej noci sa Laura zobudila — Rex stál, uši napnuté, srsť na chrbte vztýčená. Tlmené vrčanie a pohľad do rohu izby.
— „Rex, ticho,“ zašepkala a rozsvietila nočné svetlo.
Pes sa nepohol. Len kňučal a pozeral na postieľku.
Každú noc to bolo rovnaké. Rex zostal pri dieťati až do rána, vrčal, keď sa niekto priblížil. Dokonca aj Martina začal vítať s podozrením.
Po mesiaci to Laura nevydržala.
— „Správa sa, akoby niečo videl! Možno má halucinácie?“
Aby ju upokojil, Martin nainštaloval do izby kameru.
— „Uvidíme, čo robí v noci.“
Nasledujúce ráno si pozreli záznam. Najprv nič zvláštne. A potom, okolo 2:47, kamera zachytila pohyb.
V rohu izby, kde nebolo okno ani svetlo, sa mihol bledý tieň — ako dym meniaci tvar. Rex vyskočil, postavil sa medzi tieň a postieľku a začal hlboko vrčať. Tieň sa priblížil a pes zaštekal — ticho, ale zúfalo.
Oliver sa strhol, zaplakal — a tieň zmizol. Rex si opäť ľahol a neohol sa až do rána.
Laura v panike vyhľadala susedu, staršiu ženu Gertrúdu, ktorá v dome žila vyše 30 rokov. Keď jej všetko povedala, žene zbledla tvár.
— „Vy… neviete?“ zašepkala. „Predtým tu bývala rodina Kramerovcov. Mali bábätko. Zomrelo v noci… v tej istej izbe.“
Nasledujúcu noc sa na kamere objavil ten istý tieň, tentoraz priamo nad dieťaťom.
Rex zavrčal, vyskočil — a kamera zhasla.
Ráno ich zobudil štekot. Rex stál pri postieľke, ťažko dýchal, na zemi rozbitá lampa.
Dieťa spalo pokojne.
Odvtedy Rex spával pri dverách a načúval každému zvuku.
A každú noc, presne o 2:47, mu myklo ušami — akoby znovu počul niečo, čo ostatní nie.
