Dážď bičoval strechy, vietor trhal konáre, akoby chcel vyrvať dedinu aj s koreňmi. Noc bola taká čierna, že sa zdalo — samotná tma zostúpila na zem. V tom rachote hromu a pískaní vetra bežal bosý po zaplavenej ceste malý chlapec menom Timofej. Mal len osem rokov. Tvár — samá jazva po požiari, oči — obrovské, plné sĺz a strachu. Ale v rukách držal to najcennejšie, čo mal: malý uzlíček, malý život — svoju novonarodenú sestričku.
Dom sa zrútil menej ako pred hodinou. Hrom, úder blesku a strecha vzbĺkla ako fakľa. Matka stihla zakričať:
— Tima, utekaj! Do nemocnice! Len ju nes, počuješ?!
A potom sa strop zrútil a jej hlas utíchol.
Tima stál uprostred plameňov, páliac si nohy, dusil sa dymom, ale ani na sekundu nepomyslel, že by ju pustil. Vybehol na ulicu, do dažďa, kde mu vietor zmyl aj posledné teplé slzy. Nemal topánky, ani bundu. Len starú prikrývku, do ktorej zabalil bábätko, a nádej, že v nemocnici na druhom konci dediny bude niekto, kto jej pomôže.
Cesta sa zmenila na rieku. Voda mu šľahala po nohách, blato ho ťahalo dolu, ale šiel ďalej. Každý krok bolela — nohy dobité, kolená krvavé. Padal, vstával, zasa padal, pritískajúc sestru k hrudi. Sotva dýchala. Malá tvárička zbledla a Tima šepkal:
— Vydrž… prosím, vydrž…
Keď v diaľke zbadal svetielko — nemocnicu, myslel si, že má prelud. Ale bolo to svetlo! Skutočné! Bežal z posledných síl, zakopávajúc, šmýkajúc sa v blate.
— Pomôžte! — kričal, no vietor mu bral hlas.
Klopal päsťami na sklenené dvere, kým z vnútra nevybehla sestrička.
— Bože, dieťa! — zvolala, zodvihla ho a sestričku zabalila do suchého uteráka. — Čo sa stalo? Kde sú rodičia?
Tima chcel odpovedať… ale len pery sa mu triasli. Omdlel priamo pri dverách.
Zobudil sa ráno — v izbe, pod bielou prikrývkou. Slnečné lúče prenikali cez závesy a prvýkrát po noci bolo ticho. Pri posteli sedela tá istá sestrička.
— Prebudil si sa, hrdina, — usmiala sa. — Sestra žije. Lekári povedali, že keby si prišiel o desať minút neskôr…
Nedopovedala. Len stisla jeho ruku.
Tima sa otočil k oknu. Za sklom ešte kaluže a stopy búrky. Ale nad nemocnicou sa už dvíhala dúha.
Prešli roky.
Na stene tej istej nemocnice teraz visela fotografia — chlapec s obviazanými rukami a dievčatko v perinke na jeho rukách. Pod obrázkom tabuľka:
„Timofej Selin. 8 rokov. Zachránil svoju sestru v noci veľkej búrky.“
Každý, kto šiel okolo, sa zastavil. A raz, po mnohých rokoch, k tejto fotografii pristúpila mladá žena v bielom plášti — lekárka neonatologička. Dlho sa na fotku dívala, potom ticho povedala:
— Ďakujem, braček…
Dotkla sa skla končekmi prstov a usmiala sa.
Na chodbe ticho zhaslo svetlo — akoby jej niekto zhora žmurkol.
