Stalo sa to v obyčajný slnečný deň, keď sa zdalo, že na svete sa nemôže stať nič zlé.
Alexej sa vracal domov z práce. Jeho cesta vždy viedla okolo železničného priecestia — tichého, napoly opusteného, kde vlaky jazdili len zriedka. Kráčal, počúval hudbu, myslel na víkend, keď zrazu zbadal pohyb medzi koľajnicami.
Zastal.
Na pražcoch, priamo v koľaji, sa niečo hýbalo.
Najskôr si myslel, že je to kus látky, odpadok, vietor. Ale keď sa prizrel bližšie, zistil: bol to malý líšček. Ryšavý chumáčik, ktorý sa triasol a márne sa pokúšal vyslobodiť — labka mu uviazla medzi kovom.
Rozhliadol sa — nikde nikto. Len vietor a vzdialený zvuk vlakovej sirény.
— Vydrž, drobček, — zamrmlal Alexej a vstúpil na koľaje.
Kľakol si, opatrne sa načiahol. Líšček sa snažil odtiahnuť, ale labka držala pevne. Pokúsil sa nadvihnúť kov, no nepohol sa. Potiahol silnejšie — márne.
A vtom to začul.
Nízke, vzdialené dunenie.
Zdvihol hlavu. V diaľke sa mihli svetlá.
Vlak.
Zvuk silnel, zem sa triasla. Alexej vedel: ak odíde, líšček zomrie. Ak ostane, zomrie on.
Čas sa zastavil.
Naklonil sa znova.
— No tak… prosím, — zašepkal.
Líšček zakňučal, triasol sa. Alexej zodvihol pražec, cítil, že kov sa pohol. Zatlačil silnejšie, kým sa mu dlaňe neroztrhli o kamene.
Rachot silnel.
A zrazu — klik!
Labka bola voľná.
Líšček vyskočil a skočil mu do náručia. Alexej sa rozbehol k násypu.
V tom okamihu sa vlak prehnal okolo — s revom, pískaním a vetrom, ktorý ho zrazil do trávy.
Ležal, lapajúc po dychu, držiac živé, trasúce sa telíčko.
— Už je dobre, — zašepkal.
Líšček sa naňho pozrel svojimi jantárovými očami a pomaly odbehol. Napokon sa obzrel — akoby sa lúčil.
Alexej ostal sedieť v tráve, s krvavými dlaňami a srdcom, ktoré bilo ako šialené. Až vtedy si uvedomil, ako blízko smrti bol.
Keď sa chystal odísť, zbadal kvapku krvi a chumáč ryšavej srsti. Zodvihol ich — a na kove, kde bola labka, videl ryhu.
Tri pokrivené písmená, akoby vyryté pazúrmi:
„ŽI.“
