Stalo sa to v malej dedinke v Rakúsku, medzi kopcami a hmlistými pasienkami. Všetci poznali Johanna Müllera — tichého, dobrého farmára, ktorý viac hovoril so zvieratami než s ľuďmi. Mal starý dom, jabloňový sad a jediného koňa — tmavohnedú kobylu menom Luna.
Len málokto však vedel, ako sa k nemu dostala.
Ako to celé začalo
Pred desiatimi rokmi na jeseň prišla silná búrka. Zem sa rozmočila a pri lese vznikla hlboká blatistá jama — stará zasypaná studňa. Mladá kobyla, vydesená hromami, utiekla z pastviny a v noci do nej spadla.
Ráno ju našli — trasúcu sa, od blata špinavú, so zranenou nohou. Majiteľ ranča ju chcel zastreliť — „aj tak neprežije“. Ale Johann ho zastavil.
Zostúpil sám do jamy, urobil slučku z opaskov a lán, celé hodiny ju ťahal, padal, vstával, znovu ťahal. Celý od blata, s krvou na rukách.
A keď sa ho pýtali „prečo?“, odpovedal:
— Ak ešte dýcha, znamená to, že sa oplatí bojovať.
Lunu vyliečil. Kŕmil ju z ruky, spával v stajni, aby sa nebála. A odvtedy ho nikdy nekopla, nikdy neutiekla.
Posledná cesta
Keď mal Johann 68 rokov, jeho srdce sa zastavilo — priamo pri stajni. Našli ho ležať v sene, s rukou stále položenou na Luninom krku.
Dedina sa rozhodla odprevadiť ho ako človeka — v malej kaplnke na kopci. Ľudia mlčky stáli pri rakve, keď sa zrazu ozval zvuk kopýt.
Luna.
Sama otvorila bránku, prešla dvorom a vyšla hore ku kaplnke. Ľudia ju chceli zastaviť, ale kňaz povedal:
— Nedotýkajte sa jej. Je to jej právo.
Kobyla pristúpila k rakve, sklonila hlavu… a ostala stáť.
Nepohla sa, nejedla, nereagovala. Len stála. Hodinu, tri, až do večera.
Keď rakvu niesli na cintorín, šla za ňou — pomaly, ako človek.
To, čo videli ráno
V noci Lunu zavreli do stajne — nebránila sa. Ale na úsvite žena, ktorá išla ku hrobu, zastala a vykríkla.
Na čerstvej zemi ležali jablká z jeho sadu. Čisté, dažďom umyté. A vedľa — odtlačky kopýt.
Kobyla ich sama odtrhla zo stromu, priniesla a položila tam, kde už nestál jej človek.
Potom stála ticho vedľa. Kým nevyšlo slnko.
Odvtedy každý rok v ten deň Luna opustí výbeh a postaví sa pri hrobe. Ticho. Bez zvuku.
Hovoria, že kôň si pamätá vôňu, hlas a srdce toho, kto mu zachránil život. A vďačnosť — to je tiež jazyk, len nie ľudský.
