Každé ráno sa školská jedáleň napĺňala známym ruchom — cinkaním hrncov, vôňou čerstvého chleba a detským šumom z chodby.
Kuchár Ivan prichádzal skôr než všetci — už o šiestej ráno. Nevaril len jedlo, poznal každé dieťa po mene.
Vedel, kto prosí o dupľu, kto sa mračí nad ovsenou kašou a kto si vždy ticho sadne do kúta a je najrýchlejšie.
Ivan nikdy nevyhadzoval zvyšky. Každý deň nalial jednu porciu polievky navyše — hustú, horúcu, ako doma — a položil ju na kraj stola pri okne.
„Pre každý prípad,“ vravel, aj keď sám nevedel, pre koho je tento prípad určený.
Tak to šlo celé týždne. Niekedy misa zostala nedotknutá, inokedy zmizla, keď sa Ivan otočil.
Všimol si len to, že niekto vždy položil lyžicu späť, opatrne, akoby s úctou.
Raz v zime, keď škola po vyučovaní už takmer stíchla, Ivan zostal dlhšie. Vonku mrzlo, okná sa orosili, a zrazu uvidel — za sklom sa mihla útla postava.
Vyšiel von na schody.
Tam stál asi osemročný chlapec, v obnosenom kabáte, s batohom, ktorý mu bol zjavne po niekom inom. V rukách držal tú istú misu.
— Ty… ty si jedol moju polievku? — spýtal sa ticho Ivan.
Chlapec prikývol.
— Prepáčte, ja… nie som zlodej. Len niekedy… doma nie je večera.
Kuchár si kľakol.
— A rodičia?
— Mama pracuje do noci. Otec nie je. Po škole sem občas zájdem. Misu vždy vrátim, aby ste si nemysleli…
Ivan nič nepovedal. Len priniesol z kuchyne balíček — chlieb, ovocie a teplý čaj v termoske.
— Tak od zajtra to bude tvoja večera. Ale sľúb, že sa už nebudeš skrývať.
Chlapec prikývol a prvýkrát sa usmial.
Odvtedy Ivan začal chodiť o polhodinu skôr — nie preto, že musel, ale preto, že ho niekto naozaj čakal.
A každý deň položil tú istú misu na okraj stola — len teraz už nikdy nezostala prázdna.
