Stalo sa to minulého leta. Ja s kamarátmi — Arťomom, Pašom a Dimom — sme išli k jazeru do dediny, kde má babička malý domček. Tam je ticho, les a čistá voda. Chceli sme len chytiť rybu a oddýchnuť si.
Ráno bolo horúco. Nahodili sme udice, ale ryby nebrali. Ani jeden záber za dve hodiny. Všetci sa začali nudiť.
— Kašli na to, — povedal Paša a vytiahol veľký studený melón.
Rozrezali sme ho a zjedli rovno na brehu. Zostali len hrubé šupky.
A vtedy Dima navrhol:
— Poďme z tých šupiek spraviť sieť. Len tak, pre srandu!
Smiali sme sa, ale predsa sme šupky pospájali rybárskym vlascom. Vznikla zvláštna zelená „sieť“.
Vošli sme do vody po kolená, natiahli ju medzi sebou a ťahali popri brehu. Nikto nečakal, že to bude fungovať.
Zrazu — šplech! Voda sa rozvírila a keď sme sieť zdvihli, bola v nej veľká ryba. Bila sa, ale Paša ju prikryl šiltovkou a udržal.
— Máme ju!!! — kričali sme.
Večer babička rybu upiekla na ohni. Sedeli sme, jedli, smiali sa. Všetko bolo ako v tých najlepších letných spomienkach.
Ale potom sa stalo niečo zvláštne.
Keď sme sa chystali odísť, babička povedala:
— Len tú vašu melónovú sieť tu nenechávajte…
— Prečo? — čudoval sa Arťom.
Chvíľu mlčala a ticho dodala:
— V tom jazere sa chytá len raz. Potom… si to vezme späť.
Pozreli sme sa na seba.
— Babi, to myslíš vážne?
— Smiešne, že? Spýtajte sa starých v dedine, kam zmizol rybár Semjon. Aj on raz chytil rybu zvláštnym spôsobom… a odvtedy mu jazero neodpustilo.
Zhasla oheň, vstala a povedala:
— Choďte spať. A tú sieť… radšej spáľte.
Odvtedy melón jeme — ale šupky už nikdy nesväzujeme.
