Keď sme sa s Martou presťahovali do nášho nového domu v tichej štvrti Valencie, zdalo sa to ako splnený sen. Priestranný dom, pomarančovníky v záhrade a hlavne — vlastný bazén. Modrý, čistý, so slnečníkmi a tieňom palmy.
Predstavovali sme si lenivé víkendy s pohárom sangrie a šumením vody.
Prvé týždne boli dokonalé. Užívame si ticho, vtáky ráno, odraz neba na hladine.
Ale jedno sobotné ráno som si všimol zvláštne: po hladine plávali zvyšky peny. Myslel som si, že Marta použila nový čistiaci prostriedok a ten sa dostal do vody.
— Čistila si bazén? — spýtal som sa.
— Nie, len som pozametala dvor. Prečo?
Pokrčil som plecami. Možno nič.
Ale o týždeň neskôr — opäť pena. A tentoraz voňala, ako jahodový sprchový gél.
Zavolali sme Alejandra, miestneho odborníka. Skontroloval chlór, filtre, potrubie — všetko v poriadku.
— Možno sa niekto kúpe so šampónom, — zažartoval.
Tretí víkend už bola pena hustá. Tak som nainštaloval kameru.
V sobotu o 02:47 ráno — dvaja tínedžeri. V plavkách, s fľašou peny do kúpeľa. Pridali sa ďalší traja, priniesli hudbu a limonádu. Robili penové párty. U nás.
Marta spoznala jedno z dievčat — Emmu, dcéru našich susedov.
Neboli sme nahnevaní, len šokovaní. Na druhý deň sme susedov pozvali na víno… a pustili im video.
Ticho.
— Emma… povedala, že ide ku kamarátke.
— Zjavne bola “kamarátka” náš bazén.
Emma sa prišla ospravedlniť, priniesla koláče, zaplatila čistenie a sľúbila, že to už neurobí.
Odvtedy je plot pevný, kamera vypnutá a bazén — čistý.
A keď k nám príde niekto na návštevu, s úsmevom povieme:
— Môžete sa okúpať, ale bez peny. My s ňou máme svoju históriu.
