Anna žila v malom drevenom dome na okraji dediny. Toto leto bolo nesmierne horúce – vzduch stál nehybne, tráva zožltla a nad domami neustále krúžili mraky hmyzu. Ale jedného dňa muchy akoby zošaleli. Bolo ich toľko, že Anna sa budila od bzučania a na oknách sedeli desiatky, ak nie stovky týchto odporných tvorov.
Skúsila všetko: zakryla okná gázou, umyla podlahy octom, kúpila lepiace pásky, dokonca zapla fumigátor. Ale muchy sa akoby vysmievali jej pokusom. Boli všade – na jedle, na stenách, dokonca lietali do čaju.
„Takto sa nedá ďalej žiť,“ zašepkala jedného rána, keď zistila, že muchy obsadili nielen kuchyňu, ale aj spálňu.
Rada, ktorá všetko zmenila
Večer, v zúfalstve, Anna napísala do miestneho chatu v messengeri:
„Ľudia, pomôžte mi. Muchy obsadili dom. Pásky nepomáhajú. Čo robiť?“
O pár minút jej odpovedala stará suseda Marta:
„Použi pascu môjho dedka. Trvá to 5 minút. Na druhý deň nezostane ani jedna mucha.“
Anna skepticky fúkla, ale Marta pokračovala:
„Vezmi plastovú fľašu.
Odrež hrdlo a vlož ho späť vo forme lievika.
Na dno nasyp cukor, pridaj trochu kvasníc a zalej teplou vodou… alebo skús ocot, cukor a med.
Nechaj to cez noc. Len sa neboj toho, čo bude ráno.
Anna sa rozhodla to vyskúšať. „Horšie to už nebude,“ pomyslela si.
Noc čakania
Pasca stála na kuchynskom stole. V fľaši ticho šumela rozpustená zmes cukru a kvasníc. Vôňa bola sladkastá, trochu kyslastá – presne taká, akú majú muchy rady.
Celú noc Anna nemohla zaspať – vietor búchal o žalúzie a za stenou bolo stále počuť nepríjemné bzučanie. Zobudila sa za úsvitu – a prvé, čo počula… bolo ticho. Žiadny zvuk krídel, žiadna lepkavá nechutnosť na oknách.
To, čo uvidela, ju prinútilo ustúpiť o krok späť.
Anna opatrne vošla do kuchyne. Najprv si myslela, že sa jej to len zdalo. Ale nie.
Na stole nebola ani jedna mucha.
Ani na okne.
Ani na lampe, kde zvyčajne sedávali v húfoch.
Pristúpila k fľaši – a zamrzla.
Vo vnútri, na stenách a v sladkej tekutine plávali desiatky, ba dokonca stovky múch. Živé, mŕtve, plaziace sa – ale všetky vo vnútri. Už nelietali po dome. Nezostala ani jedna.
Anna pocítila, ako jej po koži prebehol mráz.
„To… zabralo?“ zašepkala potichu.
Nasledujúce ráno sa susedia pýtali len na jedno
Anna vyniesla fľašu na ulicu, aby ju vyhodila. Marta sa však len zasmiala:
„Nevyhadzuj ju. Proste urob novú. Ešte sa zíde.“
„Prečo?“ prekvapila sa Anna.
„Lebo muchy sú len začiatok. Vždy sa tiahnu tam, kde sa čoskoro objaví niečo horšie…“
Anna sa na susedu pozrela s otázkou v očiach. Marta sa však len významne usmiala.
Od toho dňa sa muchy už neobjavili. Ale o týždeň neskôr sa Anna v noci prebudila na podivné šušťanie pod verandou… a pochopila, že Marta mala pravdu.
