Keď mal Luke šestnásť rokov, brigádoval v malom jazdeckom klube za mestom. Upratoval stajne, roznášal seno, niekedy mu zverili čistenie koní. Doma o tom takmer nehovoril, ale tajne sníval, že si raz našetrí na vlastného koňa.
Jedného vlhkého marcového večera počul tlmené hlasy pri stajni kobyly menom Hviezda. Mala práve porodiť, ale niečo sa pokazilo. Veterinár sa zamračil a potlačil hlas:
„Poloha plodu je nesprávna. Ak budeme čakať, zomrie aj ona, aj žriebä. Treba ju utratiť.
Majiteľka prikývla. Luka zamrzol. Nechápal, ako ho nohy samy odniesli k nim.
„Počkajte… Skúsme to ešte raz. Prosím.“
Veterinár ťažko vzdychol, ale podal mu rukavice.
„Tak jej drž hlavu. A ak to nevyjde, zodpovednosť je na tebe.“
Luka stál vedľa, hladkal teplý krk Hviezdy a niečo jej šepkal – nie slová, len zvuky, aby nepanikárila. Veterinár a jeho asistent ťahali žriebä, kobyla sa triasla, vzduch bol hustý od pary a krvi. Nakoniec – slabý šelest. Na slame sa objavilo malé mokré žriebä. Ale nedýchalo.
Luka prudko klesol na kolená, začal ho trieť slamou, zohrievať dlaňami, fúkať do malých nozdier.
„Dýchaj… prosím… dýchaj.“
A – nadýchol sa. Najprv ticho, potom zúfalo, akoby sa držal života.
Tak sa zrodilo žriebä, ktoré nazvali Graham. Od toho dňa k nemu Luka chodil každý deň. Učil ho chodiť na vodítku, čistil ho, rozprával sa s ním ako s najlepším priateľom. Graham rástol – a túžil len po ňom.
Keď mal Luka dvadsať rokov, už pracoval ako tréner. Graham sa stal silným žrebcom – tmavá srsť, svetlá škvrna na čele a úžasná oddanosť. Ale rozprávka netrvala dlho.
Jazdecký klub začal utrpovať straty. Majiteľka povedala:
„Je mi ľúto, ale predávame časť koní. Vrátane jeho.
Luka prosil, ponúkal plat, nočné smeny, všetko. Ale o týždeň neskôr odišiel Graham na nákladnom aute. Luka ani nevyšiel z domu – nedokázal to.
Päť rokov sa nepriblížil k stajniam. Presťahoval sa do iného mesta a stal sa automechanikom. Ale niekedy sa mu snívalo: ako Graham beží po rannom poli, ako sa dych páry rozpúšťa vo vzduchu, ako kopytá klepú po zemi – a zakaždým sa prebudil s prázdnotou vo vnútri.
Jedného neskorého jesenného dňa sa vracal po vidieckej ceste. Mokrý asfalt, hmla, svetlá zriedkavých áut. Hudba v reproduktoroch, myšlienky – niekde ďaleko. A tu – kamión za zákrutou, šmyk, rev bŕzd, príliš neskoro. Luka strhol volant, auto vyletelo z cesty, prerazilo zábradlie a zrútilo sa dole svahom.
Silný náraz. Kov sa zdeformoval. Vôňa benzínu. Bolesť v hrudi. Pokúsil sa otvoriť dvere, ale boli zablokované. Okolo bola hmla. A zrazu – ržanie.
Myslel si, že sa mu to zdá. Ale zvuk bol skutočný. Hlasný, znepokojujúci.
Z hmly vyšiel kôň. Celý mokrý, para z dychu, tmavá hrivu. A tá istá biela hviezda na čele.
Gram.
Pristúpil bližšie a kopytom udrel do dverí. Ešte raz. Luka zmobilizoval posledné sily, udrel plecom a sklo sa rozbilo. Gram ho chytil za bundu zubami a doslova ho vytiahol von.
O minútu neskôr auto vzbĺklo.
Luka ležal na studenej tráve, v šoku, necítil bolesť ani chlad. Kôň stál vedľa neho. Dýchal rýchlo, akoby sa tiež zľakol. Zdvihol ruku a dotkol sa jej krku. Bol teplý. Živý.
Príjazd cudzieho auta, ľudia vybehli s výkrikmi. Luka sa otočil, aby ukázal, ale kôň už tam nebol. Akoby sa rozpustil v hmle.
Odvtedy každú jeseň necháva na okraji lesa mrkvu a hovorí do prázdna:
„Ďakujem. Nezabudol som.“
