Rieka bola vždy pokojná, lenivo sa leskla medzi domami, deti lovili ryby na brehu, starí ľudia sedeli s pohármi čaju na lavičkách. Nikto vážne neveril, že by mohla byť nebezpečná. Až do tej noci.
Dážď pršal už tretí deň po sebe. Večer voda stúpla až k mostíkom, potom k dvorom a o polnoci už k prízemiam. Ľudia behali po uliciach, zbierali deti, dokumenty, pomáhali susedom. Niekto kričal, niekto sa modlil, niekto stál nehybne, neveriac, že ich dedina mizne pod kalnou, studenou vodou.
O jednej hodine v noci vypadla elektrina. Zostali len sviečky, lucerny a zriedkavé svetlá reflektorov. Rieka hučala. Voda unášala dosky, stoličky, hračky, kurníky, dokonca aj malý skleník s paradajkami. Záchranári nestíhali. Niektorých stihli odviezť na loďkách, niektorí sa sami vyšplhali na strechy.
A ráno nastalo ticho.
Hmla bola nízka, šedo-biela ako vata. Voda ešte pokrývala polovicu dediny, ale už neprichádzala. Ľudia, ktorí zostali, stáli mlčky. Niektorí plakali. Niektorí sa len tak pozerali do prázdna.
A zrazu žena zakričala:
„Pozrite! Tam, na vode!
Všetci sa otočili. Po rieke, medzi zaplavenými plotmi a polámanými stromami, pomaly plávala drevená loďka. Malá, stará, ako rybárska. Nikto nevesloval. Len sa nechala unášať prúdom.
Vo vnútri niečo ležalo, zabalené v deke.
Muž v gumových čižmách vstúpil do vody a pritiahol loďku k brehu. Ostatní stuhli. Opatrne rozbalil deku… a uvidel dieťa. Malé, teplé, so zavretými očami. Dýchalo.
A vedľa neho bola poznámka. Bola mokrá, ale slová boli ešte čitateľné:
„Zachráňte ho. Ostatné už nie je dôležité.“
Nikto nevedel, čí je. Žiadna tehotná žena v dedine nezmizla. Žiadna rodina neohlásila stratu dieťaťa. Dieťa zabalili do suchého oblečenia, odniesli do domu, ktorý zostal nepoškodený, a rozkúrili pec. Neplakal. Proste ležal, ako keby čakal.
Striedali sa pri kŕmení: niekto priniesol detskú výživu, niekto sa snažil spomenúť si, ako sa drží bábätko. Ľudia, ktorí stratili domovy, doklady, všetko – zrazu na chvíľu zabudli na seba a pozerali sa len na neho. Jeden starý muž ticho povedal:
„Toto dieťa je ako znamenie. Akoby nám samotná rieka vrátila nádej.
Ale otázka zostala: kto ho dal do člna? A kde je teraz ten človek?
Keď voda opadla, obyvatelia začali obchádzať zničené domy. Na konci dediny, bližšie k lesu, stál drevený dom – alebo to, čo z neho zostalo. Strecha sa zrútila, steny boli napoly pod vodou. A tam, v bývalej detskej izbe, našli na stene náčrt ceruzkou – nedbalý, ale čitateľný: silueta ženy, loď… a vedľa – kolíska.
A pod kresbou bolo jedno slovo: „Odpusť“.
Odvtedy ľudia rozprávajú tento príbeh rôzne. Niektorí si myslia, že matka sa utopila, keď zachraňovala dieťa. Iní – že je ešte nažive, ale odišla, lebo si myslela, že tak bude lepšie. A niektorí – že dieťa vôbec nie je jej a ona bola len tá, ktorá sa rozhodla urobiť nemožné.
Dieťa vyrastalo v tejto dedine. Nedali ho do sirotinca. Vychovávali ho všetci: kŕmili ho, učili chodiť, učili rozprávať. Nikdy nevedel, kto je jeho matka… až jedného dňa, o mnoho rokov neskôr, našiel v starej skrini ten istý odkaz.
Až vtedy sa spýtal:
„Kto ma dal do člna? A prečo napísali, že ostatné už nie je dôležité?“
Odpoveď, ktorú počul, bola taká, že v dedine na dlho stíchli zvony a deti prestali smiať.
Ale to je už iný príbeh.
