Anna čakala na tento deň s napätím a miernym strachom. Šiesty mesiac tehotenstva je špeciálny čas: bruško je už guľaté, dieťa sa hýbe, život je plný očakávania a vzrušenia. Prišla do kliniky skôr, ako mala, aby mohla len tak sedieť na chodbe, kde voňali lieky a káva. Manžel nemohol prísť – ako vždy bol na služobnej ceste. Ale ona sa nehnevala: „Hlavné je, že dieťa je v poriadku,“ opakovala si.
Keď ju lekár, vysoký muž so sivými spánkami a jemným hlasom, pozval do ordinácie, usmiala sa a ľahla si na lehátko. Teplý gél, zvyčajné bzučanie prístroja, známe sivé tiene na obrazovke.
„Tak… tu je ruka, tu je hlava…“ mumlal lekár a pohyboval snímačom po bruchu.
Anna hľadela na monitor ako očarená.
A zrazu sa niečo zmenilo. Lekár zamrzol. Na tvári sa mu zjavil tieň zmätenia. Odtlačil snímač a znovu ho priložil. Počúval, znovu sa pozrel. Potom ticho povedal:
„Počkajte… počujete to?
Anna sa napla. Z reproduktora sa ozval rovnomerný rytmus: tuk-tuk-tuk-tuk. Srdce dieťaťa. Ale potom – sotva postrehnuteľný – druhý rytmus. Slabší. Pomalejší.
Tuk… tuk…
Dve srdcia.
„Máte… dvojičky?“ zašepkala Anna.
Lekár pokrútil hlavou:
„Nie. Na snímke je jedno dieťa. Len jedno. Ale… zvuk je tam. Druhé búchanie, ako keby niekto bol nablízku.
Vypnul prístroj, zapol ho znova, vymenil senzor. Zvuk nezmizol. Lekár sa zamračil:
„Chcem zavolať kolegu.“
O minútu vošla do ordinácie staršia žena v bielom plášti s vážnym pohľadom. Ticho počúvala, pozrela na obrazovku a nečakane sa prežehnala. Anna pocítila, ako jej po chrbte prebehol chlad.
„Čo sa deje?“ zašepkala. „Je to nebezpečné?“
„Nie,“ pomaly povedala žena, „len… je to vzácnosť. Veľmi vzácna. Stáva sa to, keď je niekto nablízku… niekto iný.“
Anna tomu nerozumela. Ale lekár ju rýchlo upokojil:
„Všetko je v poriadku, dieťa sa vyvíja správne. Len… možno je to chyba prístroja. Alebo odraz signálu.“
Usmial sa, ale jeho pohľad bol znepokojujúci.
Doma Anna dlho nemohla zaspať. Znova a znova počula to druhé búchanie.
Najprv si myslela, že sa jej to len zdá. Ale v noci sa prebudila s pocitom, ako keby ju niekto jemne hladkal po bruchu zvnútra – a jej srdce nebilo samo. Priložila dlaň a zrazu pocítila druhé tlkotanie, trochu bokom, ktoré nemalo rovnaký rytmus ako prvé.
Na druhý deň ráno zavolala mame.
„Mama, veríš, že dieťa môže mať… anjelského dvojčatá?
Mama chvíľu mlčala a potom ticho odpovedala:
„Ty… si kedysi mala brata. Bratranca, nenarodeného. Druhé dieťa neprežilo tretí mesiac. Bola si príliš malá, aby sme ti to povedali.
Anna onemela.
„Čo?“
„Lekári vtedy povedali, že sa „vstrebával“. Ale možno jeho duša zostala nablízku.
Na ďalšom ultrazvuku bolo opäť počuť druhé búšenie. Prístroj bol nový, senzor iný, lekár iný.
Ale rytmus sa opakoval. Na obrazovke bolo vidieť len jedno dieťa, usmievajúce sa, ako keby mávalo rukou. A mimo záberu bolo počuť slabé tuk… tuk… tuk…
Lekár nič nepovedal. Len sa spýtal:
„Stratili ste už niekedy niekoho?“
Anna prikývla.
„Možno niekto stráži vaše dieťa.“
Odvtedy tehotenstvo prebiehalo pokojne. Anna cítila, že nie je sama. Keď sa začala báť, jej srdce začalo biť rovnomerne a druhý, sotva počuteľný rytmus ju akoby zachytil a upokojil.
Pôrod bol ľahký. Chlapec sa narodil zdravý, s jasnými modrými očami a jemným chmýřím na hlave.
Keď ho pôrodná asistentka zdvihla, Anna sa rozplakala – od šťastia a zvláštneho pocitu, akoby sa v izbe oteplilo pre dvoch. Ale potom sa lekár prekvapene zamračil:
„Zaujímavé…“ povedal. „Dieťa má na hrudi materské znamienko v tvare srdca.“
Anna sa usmiala cez slzy.
„Nie je sám,“ zašepkala. „Jeho brat je nablízku. Len nie je tu.“
Odvtedy každú noc, keď ukladala dieťa spať, ticho priložila dlaň na jeho hruď a zašepkala:
„Ďakujem, že ho chrániš.“
A v tichu izby, keď detské srdce bije svoj rytmus, zdá sa, že vedľa stále počuť iný – o niečo tichší, o niečo pomalší, ale živý.
Tuk… tuk…
