Slnko zapadalo za líniu tmavých smrekov, keď Michail, lesník s 30-ročnou praxou, počul slabé, takmer žalostné vytie. Zastavil sa a načúval. Vytie prichádzalo od zamrznutého jazera a znelo, ako keby nepatrilo svorke, ale jednému zúfalému tvorovi.
Michail išiel za zvukom. Sneh vŕzgal, dych pálil mrazom. Keď sa stromy rozostúpili, uvidel jazero – a to, čo mu spôsobilo, že mu srdce spadlo do topánok.
V samom strede ľadu bola diera, ľad okolo bol popraskaný. A vedľa, napoly vo vode, ležal vlk. Predné labky sa triasli, snažiac sa udržať na ľade. Voda okolo bola tmavá od krvi. Labka bola v hrdzavom pasci.
Vlk už nevyl. Len ticho dýchal a pozeral na človeka.
„No tak, bratku…“ povedal ticho Michail. „Chceš žiť? Tak poďme bez hlúpostí.“
Pripevnil lano k opasku a druhý koniec k borovici. Ľad praskal pri každom kroku. Vlk zdvihol hlavu, ale ani sa nepokúsil zavrčať – nemal na to silu. Michail si ľahol na brucho, prikradol sa, hodil lano na labky vlka a pomaly ho potiahol.
V jednej chvíli ľad pod ním vydal jemné praskanie. Zmeravel. Potom – ďalší trhnutie. A zviera sa ocitlo na pevnom ľade.
Obaja spadli na breh. Vlk ťažko dýchal so zavretými očami. Michail videl, ako sa krv šíri po snehu v podobe červených škvŕn.
„To je všetko, všetko… Ďalej už to zvládnem sám.“
Zviera odniesol do domu – na starej deke, ako zraneného psa. Pec horela, vôňa živice naplnila miestnosť. Michail opatrne rozopol pascu, umyl ranu a obviazal ju. Vlk skučal, ale nebránil sa.
„Vydrž. Ak tu zomrieš, aspoň nebudeš v snehu,“ mrmlal, ale jeho ruky boli jemné.
Noc bola dlhá. Vlk ťažko dýchal, občas ticho vyl vo sne. Michail sedel pri peci, pil bylinkový čaj a premýšľal: „Čo to robím? Priviedol som zviera domov… Starý hlupák.“
Ale ráno vlk otvoril oči.
Nevrčal. Len mlčky hľadel. Dlho. A potom – pomaly, s námahou – dotkol sa nosom lesníckej dlane. Takmer nepozorovateľne.
Dni plynuli. Vlk jedol málo, pil vodu, ležal pri peci. Niekedy, keď Michail čistil pušku alebo hobľoval drevo, zviera ticho pozorovalo. V očiach už nebola zlosť – len únava a… niečo podobné vďačnosti.
Na siedmy deň sa vlk postavil. Prišiel k dverám. Michail otvoril.
Na ulici ležal čerstvý sneh. Vlk urobil krok. Otočil sa.
Michail kývol hlavou:
„Choď. Tajga na teba čaká. Nemám právo ťa zadržiavať.“
Vlk sa ešte na chvíľu zdržal… a zmizol v lese.
Uplynul týždeň. Ráno, keď Michail rúbal drevo, počul známy zvuk. Nie jeden, ale niekoľko hlasov. Vytie. Hlboko, dlho. Vyšiel na okraj lesa.
Na okraji lesa, medzi smrekmi, stála svorka. Vodca – sivý vlk s obviazanou labou – sa pozeral priamo na neho. Bol to on.
Svorka stála pokojne – neútočila.
Vodca sa priblížil. Až k okraju snehu pri dome. Nízko, takmer nepozorovateľne, sklonil hlavu.
Potom sa otočil. A spolu so svorou zmizol v zimnom lese.
Mihail dlho stál nehybne. Potom ticho povedal:
— Aj tebe ďakujem.
Od tej zimy nikto viac nevidel vlkov v blízkosti dediny. Nikto nepočul nočné vytie pod oknami. Lovci sa sťažovali, že svorka odišla ďaleko na sever.
Ale každú zimu, keď prvýkrát napadol sneh, Michail vyšiel k jazeru, kde kedysi praskol ľad, a pozeral do lesa.
Lebo niekde tam, medzi borovicami a snehom, žil vlk, ktorý raz neuhryzol ruku… ale zapamätal si jej teplo.
