Bol horúci, bezoblačný letný deň. Rieka sa trblietala na slnku, deti sa čľapkali na brehu, smiali sa a stavali plte z konárov.
Nikto si nevšimol ženu s taškou, ktorá pomaly prechádzala cez most – a zrazu sa zvnútra ozvalo tiché „mňau“.
Taška sa hojdala, narazila do zábradlia a spadla do vody.
Žena kričala, ale neurobila nič – len tam zmätene stála.
Ale chlapec stojaci neďaleko neváhal.
„Tam je mačiatko!“ zakričal a rozbehol sa k rieke.
Vyzul si tenisky a tričko a skočil priamo z brehu. Voda bola chladnejšia, ako sa očakávalo, prúd silnejší. Tašku už unášali a vo vnútri sa niečo hýbalo. Chlapec pádloval zo všetkých síl, srdce mu búšilo, v ušiach mu zvonilo.
„Vydrž… Idem!“ zašepkal, akoby mačiatko počulo.
Dobehol tašku, roztrhol ju rukami a uvidel malú, mokrú klbko srsti, ako sa labkami zviera okraj tašky.
Mačiatko ledva dýchalo.
Chlapec si ju pritúlil k hrudi a pokúsil sa otočiť späť, ale prúd ho už niesol dole. Dusilo sa, vdychovalo vodu a všetko sa mu pred očami točilo.
Niekto kričal na brehu. Jeden z dospelých skočil za ním, druhý bežal k mostu.
Keď muža a chlapca vytiahli z vody, mačiatko bolo v bezvedomí. Neďaleko bolo trasúce sa mačiatko, pokryté blatom a penou, ale živé.
Muž, ktorý chlapca zachránil, mu vykonal KPR. Minúty sa vliekli ako večnosť.
A zrazu chlapec zakašľal, začal dýchať a otvoril oči.
„Mačiatko… kde je?“ zachrapčal.
„S tebou.“ „Žije,“ odpovedal muž s úsmevom.
Neskôr lekári povedali, že mu srdce skoro vypadne.
Mačiatko si vzala k sebe tá istá žena, ktorá stála na moste. So slzami v očiach sľúbila:
„Nikdy si to neodpustím, ale bude žiť, sľubujem.“
Chlapec dal mačiatku meno River.
Teraz si vždy, keď sa pozrel na to malé stvorenie, spomenul, ako jeden život zachránil druhý.
Niekedy hrdinovia nenosia plášte. Jednoducho skočia do vody, keď sa nikto iný neodváži.
