Bol to obyčajný sivý večer. Studený vietor, mrholenie, výklady obchodov odrážali neónové nápisy. Tínedžer stál na priechode pre chodcov, počúval hudbu a premýšľal o svojich veciach – škole, nudných hodinách, snoch, ktoré sa zdali vzdialené.
A zrazu – tupý úder.
Starší muž spadol na chodník, neďaleko autobusovej zastávky. Taška mu vykĺzla z rúk a nákup sa roztrúsil po asfalte. Ľudia prechádzali okolo – niektorí rýchlo pozreli, iní odvrátili zrak. Len chlapec si dal dole slúchadlá, prišiel a pomohol mu vstať.
„Opatrne… si v poriadku?“
„Och, synu… pošmykol som sa,“ starec ťažko vydýchol. „Nič, len chvíľku…“
Chlapec mu pomohol zhromaždiť nákup, posadil ho na lavičku a vybral z batohu fľašu s vodou. Starec sa usmial:
„Ďakujem, chlapče.“ Nestáva sa často, že stretnete niekoho, kto sa len tak zastaví.
Chcel odísť, ale chlapec trval na tom, aby počkal na autobus. Starý muž vďačne prikývol a potichu povedal: „Vieš, dobré skutky sa vracajú. Vždy. Len nie hneď.“
Chlapec si to nevšímal. Pomohol a zabudol. Obyčajný deň, obyčajný skutok.
Ubehol týždeň. Zima zosilnela a začalo snežiť. Chlapec sa vracal zo školy, keď pri vchode do svojej budovy uvidel známu postavu. Ten istý starý muž stál opretý o palicu a držal malý kufor.
„Ahoj,“ povedal s úsmevom. „Čakal som na teba.“
Chlapec bol zmätený. „Si… si v poriadku? Prečo si prišiel?“
„Chcel som splatiť dlh,“ potichu odpovedal starý muž. „Ale nie peniazmi.“
Podal mu kufor. Ťažký, starý, s kovovými rohmi.
„Vezmi si ho. Toto je pre teba.“
„Ale ja nemôžem…“ začal chlapec, ale starý muž ho prerušil:
„Môžeš. Vnútri je niečo, čo budeš potrebovať, keď vyrastieš.“
A bez toho, aby mu dal čas na vysvetlenie, otočil sa a odišiel, opatrne kráčal snehom.
Chlapec tam stál, neistý, čo má robiť. Potom odniesol kufor domov a položil ho na stôl.
Vnútri boli staré knihy, mapa Európy, úhľadne zložená vojenská bunda a list.
Na zažltnutom hárku papiera bolo napísané:
„Kedysi mi niekto pomohol, tak ako si mi pomohol ty. Vtedy som si bol istý, že na svete už niet žiadnej láskavosti. Ale existuje – ak ju aspoň jeden človek neobíde. Tento kufor patril môjmu synovi. Nech ti teraz slúži.“
Chlapec sedel a čítal, neveriac vlastným očiam. Na dne kufra ležala malá krabička – vo vnútri hodiniek, ktoré sa zastavili práve v deň, keď chlapec pomohol starcovi.
Nikdy nezistil, kto ten muž bol, odkiaľ prišiel ani kam zmizol. Ale odvtedy pochopil jednu vec: každý čin je reťaz, ktorá sa vracia. Niekedy do týždňa, niekedy do celého života.
