Na dvore bol typický jarný deň: vlhká zem po nočnom daždi, vôňa vlhkosti, vrabce poskakujúce po tráve. Všetko bolo známe a pokojné. Vyšla do záhrady presadiť pár kríkov a konečne upratať záhon. Hrable, vedro, rukavice – nič zvláštne.
Ale keď lopata dopadla na zem, ozval sa zvláštny, mierne chrumkavý zvuk. Naklonila sa a v hrudkách pôdy uvidela niečo biele, zamazané hlinou. Najprv si myslela, že sú to plastové pelety, možno niekto omylom vysypal nejakú plnivku z detských hračiek alebo ozdobných guličiek. Malé, dokonale okrúhle, priesvitné, zhromaždené v tesných strapcoch, ako hrozno. Ale hneď ako sa ich dotkla rukavicou, z hĺbky zeme sa ozval jemný šušťavý zvuk.
Stupla. Srdce jej začalo v hrudi biť rýchlejšie. Tieto „gule“ boli živé.
Aby sa uistila, opatrne odlúpla vrchnú vrstvu zeme. A potom uvidela, že biele, okrúhle tvary boli usporiadané v zhutnenej komore – akoby si okolo nich niekto zámerne postavil hniezdo. Zem bola pevne utlačená, ako malá jaskyňa – úhľadná, akoby ich vytvorila ruka… alebo niekto rovnako zručný.
Uvedomila si, že sú to vajcia. A bolo ich veľa. Desiatky. Príliš veľa na niečo malé. Vnútri cítila chlad.
Jej myšlienky sa preháňali: „Čo je to? Vták? Plaz? Had?…“
Ale vtáky nekladú vajcia do zeme. Hady to robia zriedka a ich znášky vyzerajú inak. A potom jej prebleskla mysľou spomienka: kedysi čítala, že niektorý hmyz si stavia podzemné komory a kladie tam vajíčka.
A akoby potvrdila svoje podozrenia, z okraja rozbitej hrudy niečo vyliezlo.
Tmavé, masívne telo. Hrubé, s lesklým chitínovým povrchom. Dlhé, pomalé pohyby. Bol to obrovský chrobák. Alebo presnejšie, jeho samica. A snažila sa zavrieť hniezdo, tlačila zem späť svojou silnou, nadržanou „tvárou“.
Zaplavila ju vlna prvotnej hrôzy.
Pretože si uvedomila:
Toto bolo hniezdo krtkovitého. Toho istého, ktorý sa nazýva „rakovina zeme“, „živý vrták“, „zničený sen záhradníka“, a ktorý dokáže vykopať celú záhradu a zničiť korene rastlín v priebehu niekoľkých dní.
A toto bola hniezdo budúcej kolónie.
Prehltla. Dvor bol jej pýchou. Záhony boli jej koníčkom a jej poslaním. Ak by nechala toto hniezdo na pokoji, do pár týždňov by tu boli desiatky nenásytných krtkovitých hniezd, schopných premeniť pôdu na púšť.
Dlho hľadela na túto pulzujúcu, živú masu bielych guľôčok. Bolo na tom niečo prvotné: boj prírody o priestor, život skrytý pod zemou, ktorý sa odohrával priamo pod naším nosom, zatiaľ čo sme predstierali, že máme všetko pod kontrolou.
Ale teraz existovalo len jedno riešenie.
Zdvihla lopatu. Zhlboka sa nadýchla. A naraz zdvihla celú väznicu.
Nebola tam žiadna radosť, žiadna úľava. Len pocit, že zachytila moment, keď sa príroda snažila znovu dobyť územie.
A že v tej chvíli nebola pánkou, ale iba účastníčkou.
