Lietadlo bolo zaparkované na termináli a cestujúci už začínali nastupovať. Bol to typický ranný let, vôňa kávy a klimatizácie, mäkké svetlo.
Muž okolo štyridsať rokov si sadol pri okne, otvoril notebook a nasadil si slúchadlá. Toto bolo jeho obľúbené miesto – vždy si sadol pri okne, aby sa vyhol pohľadu na ľudí a prílišnému rozprávaniu.
O pár minút neskôr sa v uličke objavila mladá žena s asi sedemročným chlapcom.
„Prepáčte,“ povedala zdvorilo. „Máme lístky vedľa seba, ale vy máte moje miesto. Mohli by sme sa, prosím, vymeniť? Môj syn si naozaj chcel sadnúť pri okne.“
Muž ani nezdvihol zrak.
„Nie, prepáčte. Toto miesto som si vybral vopred.“
„Chápem, ale on sa len chcel pozrieť na oblaky…“
„Prepáčte, nie.“
Žena prikývla a sadla si na druhú stranu radu. Chlapec sa k nej pritlačil a ticho sklopil zrak. Letuška sa usmiala, ponúkla nápoje a lietadlo sa začalo rolovať.
Keď lietadlo naberalo výšku a oblaky tvorili pod krídlom biely koberec, muž sa pozrel z okna. Na sekundu zavrel oči kvôli slnku – a v odraze uvidel toho istého chlapca. Sedel oproti uličke a naťahoval krk, aby zazrel na oblohu.
Muž sa naňho pozrel, potom znova z okna.
A zrazu ho niečo pichlo. Vrátila sa mu spomienka – on sám, presne ako ten chlapec, lietajúci so svojím otcom a snívajúci o mieste pri okne. Potom mu otec dal miesto. „Pozri, synu, toto je svet zhora,“ povedal.
Teraz v tom odraze nevidel chlapca, ale seba samého, spred mnohých rokov.
Odopol si bezpečnostný pás, postavil sa a pristúpil k žene.
„Prepáčte… ak vám to nevadí, nechajte ho sadnúť si k oknu.“
Chlapec sa široko usmial, akoby dostal darček. A keď sa pozrel von a povedal:
„Mami, pozri, aké je to krásne,“
muž sa po dlhom čase prvýkrát pozrel aj na oblohu.
